Stretnutia s potetovanými ľuďmi v profesijnom živote sprevádzajú zmiešané pocity. Podľa Ľuboša Ďurdiaka z personálno-poradenskej agentúry Psychotrend súvisí vnímanie pracovníkov s tetovaniami a piercingami najmä s tým, čo je v danej kultúre a spoločnosti považované za normálne a za obvyklé. Negatívne vnímanie má preto sociálno-psychologický podtext.

„Ak by sa na Slovensku väčšina klientov stretla napríklad v banke s potetovaným poradcom, považovala by to za zvláštne a len ťažko by si takýto zamestnanec u nich získal dôveru, lebo takíto ľudia sú v našej populácii zastúpení pomenej,“ vysvetľuje. „Každá firma chce na svojich klientov zapôsobiť čo najlepšie, aby si nielen získala, ale aj udržala klientov, a preto sa snaží prispôsobiť ich vnímaniu.“

„Imúnnosť“ voči negatívnemu vnímaniu podľa jeho slov tkvie v tom, že z čisto subjektívneho hľadiska vnímanie normálnosti človeka vychádza zo systému jeho hodnôt, ktoré podmieňujú názor jednotlivca. „Ak má niekto vo svojom hodnotovom rebríčku vyššiu toleranciu voči tetovaniu či piercingu, tak by takýto poradca, policajt alebo aj učiteľ nemusel prekážať. Takýchto ľudí je však v populácii málo,“ dodáva.

Dlhý sveter od hlavy až po päty

Tetovania a piercingy sú doménami mladých ľudí. Podľa prieskumov organizácie Pew Research Center, ktorá pravidelne vykonáva rozsiahle štatistiky, sa zistilo, že 38 percent z opýtaných 18 až 29-ročných respondentov má minimálne jedno tetovanie. 23 percent z rovnakej vzorky kladne odpovedalo aj na piercing, pričom prepichnuté ucho sa nerátalo.

Aj keď sa zdobenie tela stáva masovo rastúcim trendom, skeptické pohľady personalistov zostávajú rovnaké. Súvisieť to môže s trvalými predsudkami, že tetovania charakterizujú ľudí z deklasovaných tried, väzňov, asociálov či členov gangu, uviedol nedávno server BBC.  Spoločnosti, ktoré sa nad tento zastaraný názor dokázali povzniesť, však taktiež obvykle požadujú, aby si zamestnanci v prípade priameho kontaktu so zákazníkom viditeľné miesta zahaľovali.

V USA ide o zaužívanú prax, ktorá je kompromisom medzi osobnosťou zamestnanca a požiadavkami šéfov či klientov.   29-ročný Erik Robertson z americkej PR agentúry pri stretnutiach s klientmi nosí vždy oblek s dlhými rukávmi, aby si ním zakryl potetované ruky. Uvedomuje si, že by v opačnom prípade mohol prísť o zákazníkov. „Chcel som si potetovať aj krk, ale nakoniec som to neurobil, pretože by som ho nemal ako zakryť,“ zveril sa portálu BBC.

E. Robertson čakal šesť mesiacov, kým sa naplno rozhodol odhaliť svoj vzhľad spolupracovníkom a šéfom. Dôvod bol jednoduchý – chcel ukázať svoje schopnosti vyššiemu vedeniu skôr, ako vyššie vedenie uvidelo jeho tetovania, aby tak vyvrátil zaužívané stereotypy.

Podobne aj veľký americký maloobchodný predajca Macy´s žiada svojich zamestnancov, aby sa vyvarovali nadmernému použitiu tetovaní a piercingov na pracovisku. Svoju politiku obhajuje tým, že nechce odplašiť a uraziť zákazníkov. Čo však spoločnosť považuje za „nadmerné použitie“, bližšie nedefinovala.

Všeobecne platí, že americkí zamestnávatelia si môžu dovoliť uplatniť určité pravidlá obliekania sa bez toho, aby porušili zákon. Kamuflujú to ako súčasť imidžu spoločnosti, do ktorého tetovania či piercingy nezapadajú. V niektorých prípadoch však musia spoločnosti rátať so súdnymi spormi, a to najmä vtedy, ak je zdobenie tela súčasťou náboženských či kultúrnych praktík zamestnanca, uvádza BBC.

Preklepnúť si reakcie šéfa hneď na začiatku

Predísť prípadným konfliktom sa dá už pri samotnom pracovnom pohovore, kedy by uchádzač o pracovnú pozíciu nemal svoj vzhľad a individualitu skrývať, aby si vopred preveril reakcie budúceho zamestnávateľa.

„Zrejme máloktorá výberová komisia si dovolí uchádzačom vyčítať ich tetovania a piercingy,“ hovorí Ľ. Ďurdiak. „Z právneho hľadiska by to bol tanec na tenkom ľade. Ak by však uchádzač o zamestnanie cítil, že po estetickej stránke je jeho inakosť nie veľmi po vôli členom komisie, nemal by sa snažiť nimi pohŕdať alebo byť demotivovaný, ale mal by vyvinúť čo najväčšie úsilie o pozitívny dojem svojou adekvátnou sebaprezentáciou, štýlom a zaujímavými víziami.“

Dodáva, že uchádzač by mal mať zároveň dostatok sebareflexie. Nemal by sa napríklad uchádzať o pozície, kde z bezpečnostného hľadiska nie je možné mať piercing, alebo by mal zvážiť, či chce ísť na pohovor do firiem, ktoré sú známe svojou konzervatívnosťou či prísnou firemnou kultúrou a internými predpismi.

Vzhľadom k predsudkom býva však „stratégia rýchleho odhalenia sa“ pre uchádzačov pomerne neúspešná. Ako Ľ. Ďurdiak ďalej upozorňuje, každý človek má svoje vzory vnímania a hodnotenia iných, ktorými je v určitej miere ovplyvňovaný. To znamená, že aj keď budúci šéf nedáva najavo svoju averziu voči tetovaniam a piercingom, nedokáže sa od toho odosobniť.

„Aj keby to neprebiehalo na vedomej úrovni, môže člen komisie podvedome smerovať k tomu, že sa bude viac zameriavať na kandidátove chyby a nedostatky, ktoré môže použiť ako oficiálne dôvody, prečo kandidáta neodporúčať. Z právneho hľadiska k diskriminácii nedôjde,“ tvrdí.

HR konzultantka zo San Francisca Barrie Grossová zastáva názor, že ak si chce spoločnosť prilákať talenty, mala by zastarané stereotypy a predsudky prekonať. „Je dobré sa sám seba spýtať, či krúžok v nose či tetovanie skutočne ovplyvňuje pracovný výkon a povesť spoločnosti.