Niektorí zamestnanci si prestávky skracujú, zatiaľ čo iní si ich neberú vôbec, prípadne len zriedkavo. Poukazuje na to prieskum v nemeckých firmách. Viac ako polovica opýtaných uviedla ako dôvod „píliš veľa práce“, hoci majú prestávku zo zákona povolenú. V praxi to vyzerá tak, že len jeden z piatich pracovníkov si po niekoľkohodinovej službe odpočinie.

Tretina opýtaných zamestnancov považuje prestávku za rušivý element, ktorý treba jednoducho ignorovať, ostatní sa odvolávali na nepriateľskú atmosféru, chýbajúcu kuchynku, či oddychové zóny.

Obdobný výskum s 2-tisíc pracovníkmi vo Veľkej Británii potvrdzuje apatiu voči prestávkam. Štvrtina opýtaných zamestnancov sa po šiestich hodinách práce nezastaví ani na 20 minút, dve tretiny si pauzu doprajú len občas, píše britský portál The Telegraph. Každý deň využije prestávku len 29 percent opýtaných ľudí.

Ako jednu z príčin spomína britský portál aj manažment, ktorý často nejde príkladom. Keď zamestnanci vidia, že sa šéf vzdáva prestávky, vzniká na podriadených psychologický tlak, ktorý ich takisto nepriamo núti pokračovať v práci bez pauzy. Pre pracovnú zaneprázdnenosť vynecháva prestávku 43 percent zamestnancov.

Plánovanie pracovného dňa sa u mnohých ľudí začína a končí určením jednej prestávky okolo obeda na jedlo. Zvyšný čas zapĺňa práca, ktorú zamestnanci vykonávajú bez ohľadu na únavu, kvalitu a efektivitu.

Na takúto štruktúru pracovného času, ktorú charakterizuje nízka produktivita, pritom zamestnanci nemusia byť odkázaní. Viaceré moderne fungujúce spoločnosti ponúkajú flexibilnejší pracovný čas, aby si ho pracovník prispôsobil svojim potrebám.

Prílivy a odlivy

Mať v práci len jednu, respektíve žiadnu prestávku je podľa Travisa Bradberryho, ktorý sa venuje psychológii práce, zastaraný prístup. Naznačuje, že hoci aj majú zamestnanci možnosť spraviť si viacero prestávok, radšej pracujú. Väčšina ľudí pracuje dokonca aj počas obeda a jedenia, tvrdí.

T. Bradberry, poukazujúc na štúdiu, vysvetľuje, že z hľadiska času a kvality nie je dôležitá dĺžka pracovného dňa, ale pravidelné rozloženie prestávok a práce.

Podľa nej pozostáva ideálny pomer z 52 minút práce, po ktorých nasleduje 17 minút odpočinku. Pracovníci, ktorí v rámci štúdie dodržiavali tento harmonogram, vykazovali oproti ostatným zamestnancom zvýšenú úroveň sústredenia, nemali potrebu počas práce sa rozptyľovať Facebookom, ani neustále kontrolovať e-maily.

Pomer 52 a 17 minút vychádza z biologickej potreby človeka, keď v mozgu nastávajú prílivy a odlivy energie približne v hodinových intervaloch. Je preto prirodzené, že v okamihoch prílivov produktivita zamestnanca stúpa a, naopak, počas odlivu energie sústredenie a efektivita práce klesá.

Mnoho zamestnancov sa snaží s týmto odlivom, keď na človeka prichádza únava a nepozornosť, namiesto prestávky bojovať, aj za cenu slabšieho pracovného výkonu, upozorňuje T. Bradberry s tým, že je produktívnejšie rešpektovať „svoje silné a slabé hodiny“.

Polhodina na obed nestačí, kvalitná práca si vyžaduje viac prestávok

Zdroj: flickr / Gemsling

Prečo sú pondelky o ničom

„Samozrejme, všeobecne ideálna štruktúra pracovného dňa naprieč celou spoločnosťou neexistuje, lebo každý človek má iné potreby,“ zdôrazňuje pre TREND.sk psychológ Ľuboš Ďurdiak z personálno-poradenskej agentúry Psychotrend. Poukazuje na to, že biorytmus organizmu každého jednotlivca má špecifické požiadavky.

„Veľký vplyv na biorytmus človeka má striedanie dňa a noci, svetla a tmy. Ak je to režimom dňa človeka rešpektované, mohli by sme zovšeobecniť, že prvý vzostup práceschopnosti je medzi 9:00 a 11:00, po ňom od 12:00 do 15:00 nasleduje pokles a druhý nižší vzostup je od 16:00 do 17:00,“ vysvetľuje Ľ. Ďurdiak.

Ako ďalej dodáva, ak by pracovná doba začínala o siedmej ráno, tak aktivity, ktoré si vyžadujú maximálne sústredenie, by sa nemali zaraďovať na prvé a posledné hodiny v práci.

Práceschopnosť človeka sa však mení aj počas pracovného týždňa, upozorňuje Ľ. Ďurdiak: „V pondelok je najnižšia úroveň, najmä v prvých hodinách. V utorok a v stredu sa dosahuje maximum výkonnosti, vo štvrtok badať jej najhlbší pokles.“

V piatok však úroveň práceschopnosti mierne stúpa vplyvom kladnej motivácie – očakávanie voľných dní, dodáva psychológ. V praxi to môže znamenať aj to, že popoludňajšia pracovná služba vo štvrtok je pre človeka náročnejšia ako v utorok alebo v stredu.

Mikroprestávky

Zostaviť presný rozvrh, ktorý by vopred nariaďoval zamestnancom počet a dĺžku prestávok a zakomponovať ho do interných pravidiel, samozrejme, nie je rozumné. Rovnako dlhá prestávka nie je vhodná pre všetkých.

„Záleží od osobnosti človeka, od typu jeho práce, ale aj od spôsobu, akým prestávku využije. Vo všeobecnosti možno povedať, že prestávky v popoludňajších zmenách by mali byť dlhšie, ako bývajú predpoludním,“ odporúča Ľ. Ďurdiak.

Ako ďalej vysvetľuje, keď je to z hľadiska bezpečnosti práce možné, je v rámci psychohygieny dobré si robiť aj takzvané mikroprestávky, ktoré sú vhodné najmä pre ľudí pracujúcich v kancelárii za počítačom.

Napríklad každých 30 minút zmeniť predmet svojej pozornosti, prehĺbiť dýchanie, prípadne sa ponaťahovať, postaviť sa a na pár sekúnd zahľadieť von oknom, či osviežiť sa dúškom vody.

„Nedá sa to paušalizovať tak, že 15-minútová prestávka z každej hodiny by bola vhodná pre každého. Sú aktivity a okolnosti, kde prerušenie sústredenia sa na prácu každú trištvrte hodiny neprospieva. Niekedy je dobré, ak sa do konkrétneho projektu môžeme zahĺbiť aspoň na hodinu, aj hodinu a pol bez prerušenia,“ myslí si psychológ.

Kľúčovým faktorom je podľa T. Bradberryho dopriať si skutočný odpočinok, čo si vyžaduje úplnú izoláciu od pracovných povinností, firemného počítača a telefónu. Vybavovanie telefonátov a elektronickej komunikácie počas prestávky nemá s odpočinkom nič spoločné. Ako alternatívu odporúča skôr prechádzku alebo čítanie.

30 minút jedenia

Ako vymedzuje slovenský Zákonník práce, každý pracovník s pracovnou zmenou dlhšou ako šesť hodín má zo zákona právo na odpočinok a jedenie v trvaní 30 minút.

Čo sa týka zahraničia, napríklad Veľká Británia má za rovnakých podmienok vymedzených na prestávku 20 minút. V USA závisí firemná politika prestávok od konkrétneho štátu, v priemere sa však pohybuje od 20 do 30 minút.

Názory o tom, či je to málo, alebo tak akurát, sa rôznia, zamestnancovi však nič nebráni určiť si prestávky na základe dohody so zamestnávateľom a vychádzať z druhu a náročnosti profesie.

„V súčasnosti sú aj na Slovensku firmy, ktoré poskytujú zamestnancom flexibilný pracovný čas, aby si ho mohli prispôsobiť podľa svojich možností a tvorivých období,“ tvrdí Ľ. Ďurdiak. Ide najmä o manažérske či vodcovské posty, kde je však flexibilita vykúpená s tým, že manažér je v prípade potreby k dispozícii aj mimo pracovnej doby.