Interné príkazy a nariadenia musia byť v súlade nielen so Zákonníkom práce, ale musia rovnako rešpektovať zákaz akejkoľvek diskriminácie. „Je bežné, že manažment firmy alebo len jednotlivý manažér na oddelení má svoje vlastné požiadavky a predstavy o chode firmy a o správaní ľudí,“ hovorí pre TREND.sk Mária Rusková, HR manažérka a konzultantka zo spoločnosti Quick’n’Smart Solutions. „Ale aj tieto individuálne požiadavky musia rešpektovať legislatívne úpravy SR.“

Dôležité je posúdiť, prečo sú niektoré, možno na prvý pohľad „zvláštne“ nariadenia vôbec zavedené. M. Rusková upozorňuje, že niekedy sa práve zamestnanec správa nevhodne. A potom je napríklad taký „zákaz dojedať jedlo po zákazníkoch“ opodstatnený.

„Mám reálnu skúsenosť, že čašníčka v reštaurácii dojedala koláče. Je to nielen nehygienické, ale zároveň neslušné. No i tento príklad môže vyvolať v niektorých ľuďoch pochybnosti o takomto zákaze.“

Na dvojstrannosť rovnakej mince poukazuje aj Ľuboš Ďurdiak z personálno-poradenskej agentúry Psychotrend. „Neobvyklé správanie iných nemusí byť vždy pre spoločnosť škodlivé, môže ísť o bežné zlozvyky. Niekedy je príčinou iba iný životný štýl človeka, inokedy ide o vnútorné problémy, s ktorými sa potrebuje vyrovnať svojským spôsobom.“

Je však potrebné rozlišovať, kedy sú vrtochy šéfa iba nevinnou formou jeho adaptácie na niektoré problémy vo svojom živote a kedy už ide o porušovanie firemných pravidiel či osobných práv zamestnanca, dodáva Ľ. Ďurdiak.

„Dress code“ sukňa

Klasický problém, takmer pracovné klišé, vzniká pri telefonovaní. Čitateľ Martin, pracujúci v obchodnej oblasti, v rámci ankety, ktorú vytvoril TREND.sk, sa sťažoval, že jeho šéf vydal absolútny zákaz telefonovania.

„Nepoznáme pozadie celého zákazu,“ vysvetľuje Ľ. Ďurdiak. „Pravdepodobne chce šéf u zamestnancov zvýšiť produktivitu a sústredenosť na prácu. Riešením by boli prestávky, počas ktorých by mohli zamestnanci telefonovať podľa potreby a medzitým by nastavili mobil na tichý režim.“

Ak firma vyžaduje proklientské správanie, je pochopiteľné, že zamestnanec za pultom by nemal telefonovať, pokiaľ má klientov na predajni. Zároveň stojí za zváženie, či sú telefonáty služobné alebo súkromné, alebo či sú na náklady zamestnávateľa, dodáva M. Rusková. Zákonník práce o zákaze či nezákaze telefonovania v práci nehovorí, a preto je to problém, ktorý zostáva v internej rovine firmy.

Čitateľka Sisa zas musí chodiť do práce len v sukni, pri nosení nohavíc ju vedenie opakovane zasypáva výčitkami. Pokiaľ etický kódex firmy hovorí o tom, že ženy na pracovisku majú istý „dress code“, nedá sa namietať, myslí si M. Rusková. Dodáva však, že to musí byť jasne popísané v interných predpisoch.

„Zjavne to zamestnankyňa vníma ako formu obťažovania kolegami. Tu je na mieste byť asertívnou vo svojich prejavoch. Ak sa cíti lepšie v nohaviciach, mala by chodiť do práce v nohaviciach a šéfovi vysvetliť, že takto sa cíti sústredenejšia a viac vo svojej koži. Možno by mala vysvetliť, že obom predsa ide o to isté – o pracovnú morálku, efektívnosť a produktivitu. Treba sa spýtať, v čom zvyšuje sukňa produktivitu či už u nej, alebo u ostatných,“ navrhuje Ľ. Ďurdiak.

Oranžové rovnošaty

Čitateľ Peter, pracujúci v oblasti reklamy, má šéfa, ktorý je zaťažený na oranžovú farbu. Ak si zamestnanec v jeho firme na seba oblečie v daný deň oranžové tričko, košeľu či mikinu, môže očakávať vrúce a milé správanie. Ak si však vyberie zo šatníka odev inej farby, šéf sa k nemu správal ako ku psovi.

Ak je vo firemnej smernici „odporúčaná“ oranžová farba oblečenia, zamestnanci sa tomu nevyhnú, myslí si Ľ. Ďurdiak. Ak je to iba vrtoch šéfa, alebo nepísaným pravidlom vo firme, že sa preferuje oranžová farba, napríklad aj preto, že koreluje s firemnou značkou, bolo by dobré porozprávať sa na porade otvorene o tom, aké oblečenie sa vyžaduje. Možné by bolo navrhnúť a schváliť aj pracovnú rovnošatu.

Peter v ankete uviedol aj to, že jeho riaditeľ si potrpel na vypĺňanie údajov cez workflow softvér na monitorovanie dochádzky. Podľa jeho slov ak zamestnanec v danej firmy túto „úchylku“ nedodržal, dokázal naňho hučať celé hodiny. A to aj napriek tomu, že zamestnanec podával nadľudské výkony a pracoval aj počas víkendov. Tento systém personál stresoval a mnohí pracovali dlhšie, len aby si mohli zapísať do softvéru každú ďalšiu odrobenú hodinu či minútu.

„Toto je prípad, keď manažér je ‚len‘ manažérom, a nie lídrom. Striktné dodržiavanie pravidiel je niekedy nevyhnutné, zadávanie údajov do workflow je potrebné aj pre výpočet dochádzky a miezd, ale v tomto prípade je zjavné, že išlo len o čisto mechanické, priam byrokratické pravidlo bez hľadania súvislostí a zmyslu. Ide o neschopnosť manažéra sledovať a hodnotiť výkon a motivovať zamestnancov,“ analyzuje M. Rusková.

Háklivý banán a bylinkový čaj

Ďalší pán Peter pracuje v oblasti pornografie a autorskej ochrany. V jeho profesii platí zákaz masturbácie. V teoretickej rovine tu vzniká rovnaká dilema ako v prípade kuchára či čašníka, ktorý nesmie jesť v práci jedlo určené pre zákazníka, a síce, či má zamestnanec právo využiť výsledky svojej práce na vlastné potreby aj v pracovnej dobe.

Podľa Ľ. Ďurdiaka stojí za zamyslenie, ako šéf kontroluje dodržiavanie takéhoto zákazu za predpokladu, ak zamestnanec uspokojuje svoje pudové potreby na diskrétnom mieste a diskrétnym spôsobom. „Ak sa daný zamestnanec iba pozastavuje nad daným zákazom, lebo mu to prichádza úsmevné, nemal by si to všímať a šéfovi vyčítať,“ dodáva.

Na divné a zvláštne požiadavky šéfov sa pýtal aj spravodajský portál The Guardian. V komentároch britskí čitatelia napríklad uvádzajú, že im šéf zakazuje v práci konzumovať banány kvôli istému druhu fóbie či bylinkové čaje kvôli svojej silnej aróme, ktorá šéfovi neprospieva.

Ak má niekto z niečoho fóbiu, je prirodzené, že sa tomu vyhýba, konštatuje Ľ. Ďurdiak. Nezostáva nič iné, iba pred šéfom banány nejesť a dať si ich doma, inak riskuje konflikt so šéfom, ktorého reakcie sú v prípade fóbie neracionálne. V prípade, že by sa zamestnanec banánov nechcel vzdať, do úvahy prichádza zmena zamestnania. Ako ďalej podotýka, ak zamestnanec naozaj uvažuje o zmene práce z dôvodu nemožnosti jesť banány, treba sa zamyslieť, či to nie zaťažujúci zlozvyk aj z jeho strany.

„Podobné to je aj pri čajoch. Ak šéfovi prekáža iba aróma čajov, ktoré si pripravujú jeho zamestnanci, treba zvážiť, či si nezadovážiť čaje bez výraznejšej arómy, ktoré by svojou vôňou neiritovali šéfa,“ dodáva.

Poznámka - TREND.sk neoveroval príklady uvedené čitateľmi v online ankete, slúžia len na ilustráciu potenciálnych neštandardných požiadaviek v zamestnaní