Poruchy spánku, časté zobúdzanie, nechutenstvo, kolísanie váhy, psychická labilita, depresie, nervozita, neurotické a fyzické problémy, bolesti hlavy a žalúdka sú prvotné identifikátory, ktoré naznačujú, že človek žije prácou viac, ako je zdravé.
Čierna diera, ktorá zomelie a pohltí
Problémy prichádzajú predovšetkým s vyčerpanosťou a odovzdanosťou zamestnaniu. Ako poukazuje HR manažérka zo spoločnosti Quick´n´Smart Solutions Mária Rusková, vyčerpanosť sprevádza nesústredenosť, ktorá zasa spôsobuje chybovosť. Vtedy zamestnanec stráca precíznosť, veci sa menej daria, vzniká stále viac omylov, zbytočne sa pracovné úlohy vykonávajú opakovane, a tým sa zhoršuje celková kvalita odrobenej práce.
„Zároveň zamestnanec dostáva spätnú väzbu od okolia o tom, ako sa mu nedarí,“ dodáva. „V takom stave sa stráca chuť a motivácia, čo vedie k pocitom zlyhania a sebaobviňovania. Niekto nervozitu otočí voči sebe, niekto voči okoliu. Vznikajú hádky na pracovisku, negatívne stavy a emócie, ktoré si prepracovaný človek odnáša do súkromného a intímneho života.“
Personálna konzultantka Silvia Korbašová z poradenskej firmy Persea taktiež upozorňuje na riziko, ktoré prináša odkladanie osobného života na druhú koľaj. Podľa jej slov sa mnoho ľudí stáva „pracovnou obeťou“, ktorá spoľahlivo plní neprestajne sa valiace úlohy, často aj nezmyselné, a nebadane sa práca stáva hlavným zdrojom životnej spokojnosti a realizácie.
„Najmä väčšie firmy a korporácie vyžadujú aj voľnočasové aktivity spojené s firmou, rôzne mítingy, teambuildingy a školenia, čo osobnému, ani rodinnému životu rozhodne neprospieva,“ približuje situáciu. „Ťažko si úplne zresetovať hlavu, ak ste neustále obklopený kolegami. Niektorí si ani nevšimnú a práca ich zomelie kompletne celých. Nedávno nám napríklad topmanažér výrobnej firmy na otázku ´Čo je zmyslom jeho života´ odpovedal ´Spokojnosť mojich spolupracovníkov´.“
Do štádia prepracovanosti dostávajú človeka najmä osobné psychologické faktory – zvýšená zodpovednosť, potreba dobre vykonať prácu, nutkanie uspokojiť potreby všetkých naokolo, snaha dokázať, že „mám na to“ alebo aj nízka asertivita, s ktorou sa spája neschopnosť povedať „nie“.
Podľa personálnej konzultantky Jany Zemandl prichádza tlak aj zvonka a na zamestnanca vplývajú aj objektívne externé faktory. Ide napríklad o spoločenskú kultúru uctievajúcu pracovný výkon či zle zorganizovanú prácu v celej spoločnosti. „Do hry môže vstúpiť aj psychopatický nadriadený či kolega, ale to je téma hodná samostatnej pozornosti,“ dodáva.
Z hľadiska prepracovanosti považujú odborníci za najrizikovejšie duševné profesie. Zvláštnu skupinu tvoria aj učitelia, lekári, burzoví makléri či manažéri. „Prepracovanosť je stav, ku ktorému sa môže človek dostať v akomkoľvek zamestnaní, pokiaľ nevie alebo nechce korigovať výdaj a príjem svojej energie,“ dopĺňa M. Rusková.
34 hodín skolí aj perpetuálneho workoholika
V Japonsku vznikol sociálno-zdravotný termín karoši, smrť z prepracovania. „Je to zaznamenaná zvýšená úmrtnosť na náhle kardiovaskulárne a mozgovocievne choroby súvisiace s prepracovanosťou,“ vysvetľuje S. Korbašová.
Výskumy začali na podnet viacerých úmrtí pomerne mladých ľudí, 25- až 40-ročných, ktorí umierali práve na kardiovaskulárne problémy, ktoré v danom veku nie sú prirodzené. Ako popisuje výskum univerzitných profesorov, prvý prípad zaznamenali v roku 1969, keď 29-ročný muž pracujúci pre médiá zomrel na mŕtvicu.
Japonsko je krajina známa pracovným stresom a dlhou pracovnou dobou. Zamestnanci v tomto priemyselne vyspelom štáte pracujú okolo 60 hodín týždenne. V krajine vznikali horúce linky pre ľudí, ktorí si mysleli, že začínajú prepadať karoši, a odborové hnutia, ktorým nakoniec vláda vyhovela tak, že najbližších pozostalých obetí prepracovanosti odškodnili peňažnou náhradou. Mnohí obviňujú za tieto úmrtia japonský spôsob manažmentu, ktorí si vyžaduje veľkú odovzdanosť práci, nadmerné úsilie a lepšie výsledky, a to aj v prípade ekonomickej recesie.
Najznámejšie prípady hovoria o 34-ročnom mužovi, ktorého týždenná pracovná doba predstavovala 110 hodín. Podľahol infarktu a jeho smrť bola potvrdeným prípadom karoši. Ďalší 58-ročný muž si zasa systematicky ničil zdravie prácou, ktorej ročne obetoval 4 320 hodín. V priemere to na jeden deň vychádza 11,8 hodiny v práci, vrátane sviatkov a víkendov. Iný prípad hovorí o 22-ročnej zdravotnej sestre, ktorá taktiež zomrela na infarkt po tom, čo pravidelne odpracovala 34-hodinovú nepretržitú zmenu približne päťkrát za mesiac, uvádza International Labour Organization.
V Japonsku vznikol aj príbuzný pojem karojisatsu, samovražda z prepracovania. Ako aj v prípadoch karoši, aj tu bývala dôvodom smrteľná kombinácia vysokého pracovného zaťaženia, rutinné úkony, medziľudské konflikty, nedostatočné odmeny, neistota, práca počas nocí a sviatkov, ktoré zamestnanca dohnali až k radikálnemu ukončeniu života. Ako ukazuje graf, trend pracovných smrtí a samovrážd v Japonsku od prvých záznamov rastie.
Zdroj: International Labour Organization
Nádych a výdych
„Všeobecne platí, že maximálne by mal človek počas dňa aktívne pracovať osem hodín,“ tvrdí M. Rusková. Prepracovanosť však nemusí nutne vzniknúť len prekročením tejto hranice. Zásadnú úlohu zohráva aj charakter práce, chuť, motivácia a okolie. Aby sme eliminovali hrozbu prepracovania, HR manažérka odporúča počas pracovného dňa okrem obedovej prestávky zaradiť do programu aj iný druh relaxu, napríklad prechádzku či priateľskú konverzáciu s kolegami.
„Prvá prestávka by mala byť po 90 minútach od začiatku práce a následne každých 60 až 90 minút krátke päťminútové až desaťminútové prestávky,“ navrhuje. „Pokiaľ to náplň práce neumožňuje, určite je potrebné, aby človek aspoň niekoľkokrát myslel a realizoval uvoľňovacie a dýchacie cvičenia.“ Pomôcť môže aj takzvané vedomé dýchanie, keď sa zamestnanec cielene sústredí na dýchanie. Vtedy sa človek „sprítomňuje“, uvedomuje si, čo robí a zároveň si okysličuje mozog, čo podporuje produktivitu a kreativitu.
Schopnosť relaxovať a úplne vypnúť zaraďuje aj S. Korbašová do povinnej psychologickej výzbroje zamestnanca. „Aj keď iba na pár hodín. Kľúčová je zároveň aj osobná, rodinná pohoda. Boj na dvoch frontoch dlhodobej výkonnosti nepridá.“
