Ochota cestovať za prácou sa koncom roku 2017 znížila na 56,7 percenta, tvrdí najnovší prieskum HR Aliancie. Podobný bol aj vývoj v oblasti sťahovania sa za prácou. Podiel nezamestnaných, ktorí by boli kvôli zamestnaniu ochotní zmeniť bydlisko, sa znížil na 23 percent.

Najviac 50 eur mesačne

„Hoci vyše polovica nezamestnaných tvrdí, že by boli ochotní za prácou cestovať, v skutočnosti je ich mobilita veľmi nízka,“ podotýka Jana Mesárová z HR Aliancie. „Vyše 60 percent z nich chce totiž na dochádzanie minúť najviac 50 eur mesačne. V prepočte na denné výdavky sú teda ochotní dať najviac 2,50 eura na cestu do práce i späť. Za túto sumu však nemôžete dochádzať ani zo Senca do Bratislavy.“

Ľudia, ktorí sú ochotní sťahovať sa, zas uprednostňujú priamo odchod do zahraničia. Ak už totiž majú opustiť svoj domov, chcú ísť tam, kde by zarobili výrazne viac než vo svojom regióne. Výsledkom je, že získať ľudí do lokalít s nízkou mierou nezamestnanosti, je čoraz väčší problém. Najviac tým trpia firmy pôsobiace na západnom Slovensku a na Považí.

Nezamestnaní majú často pocit, že v súčasnej situácii na trhu nie je cestovanie za prácou potrebné. Pomerne výrazne tak klesla mobilita ľudí z Prešovského samosprávneho kraja, ktorý patrí medzi tie s nadpriemernou mierou nezamestnanosti. Cestovať sa nechce ani ľuďom z Bratislavy, pretože vedia, že doma je nezamestnanosť na minime. Podobná je situácia aj v prípade ochoty dochádzať.

Výnimkou sú už dlhšie obyvatelia Nitry a okolia, kde pracovná mobilita zostáva nadpriemerná. „Za týmto trendom stoja podľa našich skúseností predovšetkým občania maďarskej národnosti. Je pre nich prirodzené cestovať do iných maďarsky hovoriacich oblastí, pričom nemajú problém dochádzať za prácou aj do samotného Maďarska,“ tvrdí J. Mesárová.

Štátny príspevok

Výsledky ukazujú, že ochota odísť za prácou inde je nižšia v prípade žien než mužov a menej sa chcú presúvať starší ľudia než mladší.

„Ženy sú navyknuté zostávať doma a byť nablízku rodine. Práca na týždňovky bola na Slovensku vždy skôr doménou mužov a na tom sa postupom času veľa nemení. Starší ľudia zas nechcú opúšťať prostredie, na ktoré sú navyknutí, a začínať niekde odznova. U mladých, ktorí sa osamostatňujú od rodičov, je zas situácia opačná,“ vysvetľuje J. Mesárová.

Ochotu nezamestnaných sťahovať sa za prácou by mohol zvýšiť štátny príspevok. Ten by mal predstavovať 4-tisíc eur na jednotlivca a 6-tisíc eur v prípade manželov. Suma 4-tisíc eur má potenciál zvýšiť ochotu sťahovať sa za prácou o vyše 10 percentuálnych bodov. Vďaka nemu by sa bola ochotná presťahovať približne tretina nezamestnaných. Využili by ho najmä mladí ľudia.

„Ani dotovanie sťahovania zo strany štátu nie je všeliekom a problémy s nedostatkom pracovníkov výrazne nerieši. Ak si odmyslíme mladých ľudí, jeho vplyv na mobilitu nie je zásadný. Firmy sa teda budú musieť v čoraz väčšej miere spoliehať na pracovníkov zo zahraničia. Bez nich budú musieť odmietať zákazky, čo neprospeje nikomu,“ dodáva člen prezídia HR Aliancie Peter Dosedla.

Drahá je každá minúta

Časovo náročnejšie cestovanie za prácou mnohí ľudia odmietajú inštinktívne. Viaceré štúdie naznačujú, že čas strávený čakaním na autobus či vlak a nasledovaný dlhým sedením môže byť škodlivý pre psychické aj fyzické zdravie – spája sa s vyššou mierou obezity, stresom a depresiami, poukazuje portál Vox.

Pravidelné a dlhotrvajúce dochádzanie do práce pripomína špecifickú depresiu, keď sa ľudia cítia horšie, sú menej šťastní, menej spokojní, pociťujú úzkosť a majú dojem, že ich bežná činnosť nie je taká dôležitá. Intenzívnu dochádzkovú mizériu zažívajú najmä pracovníci, ktorých cesta do práce trvá od 60 do 90 minút. Ak z celkového času cestuje človek autobusom viac ako 30 minút, ide o najhoršiu kombináciu.

Množstvo presedeného času na sedačkách v MHD a dopravných zápchach negatívne ovplyvňuje našu celkovú spokojnosť s prácou. S každou ďalšou minútou, ktorú musí zamestnanec vynaložiť na príchod do práce, nadšenie klesá. Každých ďalších 20 minút dochádzania spôsobuje približne rovnako negatívny pocit, ako keby zamestnancovi strhli z platu 19 percent, píše ekonomický portál Business Insider.

Priemerný čas dochádzania za prácou závisí od mnohých faktorov (spôsob dopravy, kvalita systému MHD, stav ciest v danom meste či krajine…), presne ho vyčísliť je komplikované. Podľa prieskumu anglickej University of the West England, ktorý zahŕňa 26-tisíc zamestnancov z Veľkej Británie, však trvá priemerný denný čas dochádzania okolo 60 minút. Priemerný čas dochádzania v USA sa pohybuje okolo 50 minút.

Stačí viac peňazí a ľudí to až tak netrápi

Ukázalo sa však, že negatívne pocity z dlhého dochádzania dokáže vykompenzovať vyšší príjem. Pracovník so slušným zárobkom má tendenciu vnímať svoju situáciu s dlhým dochádzaním menej zaťažujúco.

Business Insider zároveň pripomína štúdiu, ktorá o tejto situácii výstižne vypovedá – v rámci nej žiadali ľudí, aby si vybrali medzi prácou č. 1, kde by zarábali 67-tisíc dolárov ročne a dochádzali by do nej 50 minút, a prácou č. 2, kde by zarábali 64-tisíc dolárov a dochádzali by len 20 minút. Viac ako 80 percent opýtaných si vybralo prvú pracovnú príležitosť.

Vyšší príjem je zároveň najčastejším dôvodom, prečo sú ľudia ochotní podstúpiť vyššie psychologické, emocionálne a fyzické náklady súvisiace s dlhým dochádzaním.

Portál Vox tiež dodáva, že väčšina citovaných štúdií, ktoré upozorňujú na duševné a zdravotné nevýhody dochádzania, neberie do úvahy technologický pokrok. V súčasnosti mnoho ľudí využíva tento čas na vybavovanie si vecí smartfónmi, na čítanie, pozeranie filmov a seriálov či iným čiastočne produktívnym spôsobom.