Dobrovoľné nadčasy: Ľudia sú v práci dlhšie, aj keď to nemajú preplatené

Slovensko sa v medzinárodnej štatistike OECD odpracovaných hodín na jedného obyvateľa vypracovalo do prvej dvadsiatky – s priemerom 1 754 hodín strávených v práci za rok. Tabuľke kraľuje Mexiko, za ktorým nasleduje Južná Kórea či Grécko s priemerom vyšším ako 2-tisíc hodín ročne. V zásade si však takmer každá krajina napríklad od roku 2000 polepšila, počet odpracovaných hodín každoročne klesá. 

Ide o oficiálne čísla, neoficiálna realita môže byť, samozrejme, odlišná. Napríklad niektoré príbehy pracovníkov z Japonska, ktoré sa v tabuľke umiestnilo na relatívne nízkej priečke, hovoria o nadčasoch až sto hodín mesačne nad zákonom stanovený limit, pričom nadčasy samotné sa dotýkajú 85 percent zamestnancov. Medzinárodná organizácia práce (ILO) tvrdí, že Japonsko je na druhom mieste na svete v počte zamestnancov, ktorí pracujú dlhšie ako 49 hodín týždenne (hneď po Južnej Kórei).

Okrem toho štatistika nezahŕňa Čínu, z ktorej prichádzajú prostredníctvom médií podobne strašidelné „nadčasové“ príbehy, v ktorých zamestnávatelia udržujú pracovníkov v práci aj pomocou nočných olovrantov či ubytovacích jednotiek priamo v kancelárii.

Bez pochybností je primárnym dôvodom, prečo si ľudia berú nadčasy, zlá ekonomická situácia jednotlivca či krajiny. Ľudia, ktorí si hodiny navyše v práci na seba nakladajú dobrovoľne a nie z existenčných dôvodov, však nie sú výnimočným fenoménom.

Sociálno-pracovná nákaza

Väčšina opýtaných ľudí na otázku, či sa im stáva, že v práci zostávajú dlhšie a robia nadčasy aj napriek tomu, že ich nemajú nariadené či preplatené, odpovedala kladne, hovoria výsledky prieskumu, ktorý poskytol portál Platy.sk.

„Tri štvrtiny ľudí zostávajú v práci dlhšie, ako je ich bežný pracovný čas. Najčastejšie trávia ľudia v práci navyše dve až päť hodín týždenne,“ hovorí pre TREND.sk Katarína Tešla, PR manažérka z webu Profesia.sk, pod ktorý spadajú Platy.sk. Ako ďalej dodáva, ak si ľudia nestihnú prácu urobiť počas pracovného času, často si ju zvyknú priniesť domov.

Portál Fortune sformuloval štyri motívy (či teórie), ktoré sa pokúšajú vysvetliť, prečo niektorí trávia v práci viac času, ako sa od nich vyžaduje: 

• Práca ako odmena – máte to šťastie, že vás práca jednoducho baví, motivuje, inšpiruje a nachádzate v nej skutočné potešenie. Práca nie je vnímaná len ako zdroj peňazí.

• Práca ako emocionálny oddych od domova – túto teóriu potvrdia najmä tí, ktorých po práci čaká doma každodenná rutina či niekoľko hyperaktívnych detí. Viacero výskumov potvrdzuje, že práca je niekedy menej stresujúca ako naše súkromné životy a že prácu môžeme často vnímať ako útočisko, miesto, kde máme pocit istoty a kontroly.

• Rýchly prísun peňazí – platí za predpokladu, že sú nadčasy aj adekvátne preplatené a zamestnanec si potrebuje rýchlo zarobiť na nové športové auto, exkluzívnu dovolenku alebo čokoľvek nadštandardné, pričom obetovaný čas vyváži túžbu po žiadanom statku či službe

• Sociálno-pracovná nákaza – nastáva vtedy, keď všetci kolegovia okolo vás berú nadčasy a byť dlho v práci sa stáva štandardom, ktorému ste sa prispôsobili aj vy.

Ďalšia teória pripisuje nadmerný pobyt v práci psychologickým dôvodom – tendencia dobrovoľne si brať nadčasy vychádza z mixu našich ambícií, chamtivosti, úzkosti, strachu, pýchy, vidiny krátkodobej odmeny a najmä našej túžby dokázať, že sme pre firmu dôležití či nenahraditeľní, vysvetľuje portál Harvard Business Review (HBR).

Home office a pocit viny

Hoci to znie paradoxne, dobrovoľne často „nadčasujú“ zamestnanci, ktorí využívajú výhody domácej kancelárie, home office. Niektorí ľudia sú ochotní za možnosť dokončiť projekt či úlohu mimo kancelárie obetovať aj časť platu. Časová flexibilita v práci však v sebe skrýva psychologickú daň, ktorá ľudí často navádza pracovať dlhšie ako v prípade pevného pracovného času.

Mnoho zamestnancov, ktorí majú pružnú pracovnú dobu, sa nachádza v permanentnom stave pocitu viny. Nahovárajú si, že flexibilita ich nepriamo zaväzuje pracovať dlhšie, aj keď to v skutočnosti nie je potrebné.

„Zamestnanci s časovo autonómnou pracovnou dobou majú v priemere najviac odpracovaných nadčasových hodín,“ vysvetľuje sociologička Heejung Chungová pre britský portál BBC. Jej výskum naznačuje, že takíto zamestnanci prekonávajú ostatných pracovníkov s pevným pracovným časom v počte nadčasov v priemere o štyri hodiny.

Keď odchádzať skôr nie je divné

Ako ďalej dodáva, časová flexibilita vyvoláva v zamestnancoch pocit zodpovednosti, ktorý ich núti odpracovať viac hodín, pretože to považujú za privilégium od zamestnávateľa. Viac odpracovaných hodín berú aj ako dostatočnú protiváhu za možnosť vytvoriť si vlastný pružnejší časový harmonogram.

„Vo všeobecnosti platí, že ak máte viac kontroly nad svojím pracovným časom, máte aj vyššiu tendenciu starať sa o prácu, keď nie ste v práci,“ dodáva H. Chungová s tým, že táto tendencia sa zvyšuje podľa toho, aká vysoká je miera nezamestnanosti v krajine, aké sú podmienky na trhu práce a ako veľmi sú vyvinuté vyjednávacie schopnosti kandidátov a zamestnancov.

V krajinách so stabilným pracovným trhom či nadpriemerne vysokými hodinovými mzdami, napríklad vo Francúzsku, Dánsku, Švédsku či Holandsku, je pocit viny z flexibilnej práce minimalizovaný okrem iného aj preto, že je v nich bežne a spoločensky akceptovateľné odchádzať z práce domov skôr. Takisto ide o krajiny, kde zamestnávatelia nekladú dôraz na počet hodín strávených v kancelárii, ale na výsledok práce, poukazuje portál BBC.

Chronickí „schvaľovači“

Dobrovoľné nadčasy si zamestnanec postupne odsúhlasí často bez toho, aby si to spočiatku uvedomil. Raz či dvakrát na seba prevezme jednoduché pracovné bremeno, odsúhlasí, že za kolegu zoberie nejakú činnosť, až sa to v istom okamihu stane zabehnutým štandardom a začne si týchto bremien naberať viac a viac. Pôvodný pracovný čas zamestnanca sa tak predĺži o pár hodín, prípadne prácu dokončí cez víkend, počas dovolenky či po večeroch.

Existujú situácie, keď treba žiadosť kolegu či šéfa brať vážne, ale niekedy treba povedať „nie“, najmä v situáciách, keď sa veci začnú výrazne kopiť, poukazuje portál BBC. Neschopnosť pracovníkov odmietnuť akúkoľvek prosbu v rámci pracovného kolektívu súvisí najmä s nízkym sebavedomím. Týmto chronickým „schvaľovačom“ všetkého, o čo ich kolegovia poprosia, následne hrozí skorý syndróm vyhorenia.

Prijímanie žiadostí sa dá ľahko odôvodniť strachom zo straty pozície, najmä v nižšej zamestnaneckej hierarchii. Ľahko nahraditeľní pracovníci sa prirodzene boja o svoju pozíciu, a preto na seba dobrovoľne nakladajú ďalšie a ďalšie úlohy bez slovka odporu. Tu viacerí odborníci odporúčajú, aby sa zamestnanec nebál požiadať o pomoc aj iných kolegov, aby sa úlohy viac prerozdelili, a čiastočne sa tak sám aspoň trocha odbremenil.

Príbeh o klesajúcich výnosoch

Na záver sú tu zamestnanci, ktorým jednoducho niet pomoci a z práce ich vyženiete iba pod hrozbou nadpriemerne dlhej nútenej dovolenky. Hranica medzi workoholizmom a reálnym nadšením z práce je veľmi tenká. O tom, ako zistíte, že v práci trávite až nevhodne veľa času a ako vám to škodí, sa popísalo dosť aj na TREND.sk.

Pritom zostať v práci dlhšie automaticky neznamená spraviť viac či byť výkonnejší, čo ilustruje profesorka Erin Reidová z Boston Univeristy’s Questrom School of Business. Vo svojej štúdii zistila, že manažéri nepoznajú rozdiel medzi zamestnancami, ktorí skutočne odpracovali 80 hodín týždenne, a tými, ktorí dlhé nadčasy len predstierali.

Títo manažéri nevedeli preukázať žiadne objektívne dôkazy, ktoré by nasvedčovali, že zamestnanci s reálnymi nadčasmi aj niečo viac pre firmu spravili. Naopak, nevedeli predostrieť ani dôkazy, že druhá strana, ktorá nadčasy len simulovala, pracovala menej.

Aj keď je branie si nadčasov na dobrovoľnej báze zo strany zamestnancov myslené v dobrom a šéfovia sa tomuto odhodlaniu a oddanosti len tešia, viaceré štúdie ukazujú, že dlhodobé nadčasy sú pre firmu skôr záťažou ako prínosom, a to aj v prípade, ak zamestnanec chodí do práce skutočne rád, dodáva HBR. Nadčasy zamestnanca vyčerpávajú, pričom únava sa spája s vyššou chybovosťou, nedôslednosťou, ako aj s vyššou šancou byť chorý, čo je stav, keď nemožno hovoriť o ideálnej produktivite práce.