Prečo európske firmy neinovujú? Skryté náklady neúspechu sú vysoké

Predstava o inováciách naznačuje, že ak podnik neuspeje, jednoducho ukončí svoje inovačné aktivity. Realita je však oveľa zložitejšia, najmä ak neúspešná inovácia dospeje k prepúšťaniu zamestnancov alebo k ukončeniu podnikania. To so sebou prináša dodatočné finančné a organizačné bremená. V takýchto prípadoch môžu firmy váhať s investovaním do inovácií, pretože neúspech ich môže stáť viac, než sú ochotné riskovať.

Yann Coatanlem a Oliver Coste v štúdii „Cost of Failure and Competitiveness in Disruptive Innovation“ (Inštitút pre hospodársku politiku, univerzita Bocconi, október 2024) analyzujú tento fenomén a jeho vplyv na európske firmy. Autori konštatujú, že hlavnou prekážkou inovácií v EÚ sú legislatívne predpisy na ochranu zamestnanosti.

Podľa štúdie: „V súčasnosti je všeobecne známe, že rozdiel v intenzite výskumu a vývoja medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi pramení z technologického sektora. Súkromné investície do výskumu a vývoja v oblasti technológií sú v USA až 6-krát vyššie ako v EÚ“.

Legislatíva na ochranu zamestnancov sa medzi krajinami líši, no spoločným menovateľom sú pravidlá, ktoré sťažujú prepúšťanie zamestnancov a často zahŕňajú povinnosť vyplácať odstupné aj niekoľko mesiacov po skončení pracovného pomeru. Táto situácia núti firmy obchádzať prísne regulácie prostredníctvom zamestnávania na externé zmluvy, outsourcingu, offshoringu alebo automatizácie procesov.

Vplyv legislatívy na inovatívne firmy

Pre zavedené podniky, ktorých činnosť je stabilná a počet zamestnancov sa nemení, majú tieto zákony len mierny vplyv. Pre nové a rizikové technologické firmy sú však veľkou prekážkou. Takéto podniky musia čeliť možnosti, že zamestnajú veľké množstvo pracovníkov, no v prípade neúspechu ich prepustenie predstavuje neúmerne vysoké náklady.

Autori citujú ekonóma Gillesa Saint-Paula, ktorý dokázal, že vysoké náklady na prepúšťanie znižujú ochotu investovať do výskumu a vývoja v rizikovejších oblastiach. Tento model vedie krajiny s prísnymi pracovnými predpismi k špecializácii na tradičné a stabilné odvetvia, zatiaľ čo inovácie prechádzajú do krajín s flexibilnejšou legislatívou.

Podľa odhadov Coatanlema a Costeho sú náklady na reštrukturalizáciu v krajinách s vysokou úrovňou ochrany zamestnancov (ako Nemecko, Francúzsko či Taliansko) až 10-násobne vyššie ako v krajinách s nízkou ochranou zamestnancov (napríklad v USA). Tieto náklady nezahŕňajú len odstupné, ale aj zložité rokovania s odbormi či povinnosť rekvalifikácie zamestnancov.

USA vs. Európa

Nedávne prepúšťania v technologickom sektore odhaľujú rozdiely medzi americkým a európskym prístupom. Napríklad v USA spoločnosť Microsoft v roku 2023 prepustila 10-tisíc zamestnancov, pričom náklady na odstupné predstavovali približne 800 miliónov dolárov, teda 5,9-mesačnú priemernú mzdu na zamestnanca. Podobné výpočty platili aj pre spoločnosti Meta (4,2 mesiaca), Google (7,5 mesiaca) a Twitter (3 mesiace).

Flexibilita amerického modelu umožnila rýchlu reakciu na zmeny trhu. Microsoft tak dokázal okamžite presmerovať zdroje do oblasti umelej inteligencie a investovať desať miliárd dolárov do spoločnosti OpenAI. Google, ktorý čelil konkurencii v oblasti vyhľadávania, prepustil 12-tisíc zamestnancov, a zvýšil svoje investície do výskumu a vývoja na 43 miliárd dolárov. miliárd dolárov do OpenAI a viac do vlastnej infraštruktúry AI. Meta pozastavila svoje úsilie o projekt metaverza, a v priebehu mesiacov prepustila 20-tisíc zamestnancov. Vzápätí zvýšila svoje investície do AI, pričom na to v roku 2024 minula 37 miliárd dolárov.

V Európe však technologickí lídri ako Nokia, SAP či Ericsson čelili dlhým procesom reštrukturalizácie. Nokia, ktorá plánuje zníženie počtu zamestnancov o 14-tisíc, očakáva ukončenie reštrukturalizácie až v roku 2026, pričom regulačné prekážky spomaľujú implementáciu potrebných zmien. SAP oznámila prepustenie 8-tisíc zamestnancov, no proces si vyžiada viac ako tri roky, a to najmä kvôli komplikovanej legislatíve v Európe.

Možnosti reformy

Autori štúdie navrhujú niekoľko riešení na zmiernenie negatívnych dopadov legislatívy pri zachovaní jej cieľov. Jednou z možností je obmedziť ochranu zamestnancov len na dolných 90 až 95 percent zamestnancov podľa výšky mzdy, čím by sa odstránila ochrana manažérov a vysoko platených špecialistov. Ďalším návrhom je zavedenie individuálnych zamestnaneckých účtov, na ktorých by zamestnanci šetrili prostriedky na prípadné obdobie nezamestnanosti.

Inšpiráciou môže byť aj dánsky model „flexiistoty“, kde vláda preberá časť nákladov na podporu zamestnancov v prípade prepustenia, zatiaľ čo firmy majú väčšiu slobodu pri rozhodovaní o reštrukturalizácii. Zjednodušenie pravidiel pre rokovania s odbormi a zamestnaneckými radami by tiež mohlo znížiť administratívne náklady spojené s reštrukturalizáciou.

Reforma legislatívy na ochranu zamestnancov by mohla podporiť dynamiku európskych firiem, umožniť im efektívnejšie reagovať na zmeny a posilniť ich konkurencieschopnosť na globálnom trhu. Bez týchto zmien bude európsky technologický sektor aj naďalej zaostávať za USA.