Na Slovensku sa schyľuje k horúcej konsolidačnej jeseni. Dlhodobo populistická sociálna politika vlády vytvorila diery, ktoré sa teraz musia zaplátať. Jedinou otázkou je, kto ich zaplatí, keďže zníženie sociálnych výdavkov a zvýšenie efektivity štátnej správy nie je na stole.
Pohľad na výdavky Sociálnej poisťovne ukazuje hrozivý obraz. Kým v roku 2014 boli na úrovni 6,7 miliardy eur, o dekádu neskôr je to už dvojnásobok. Za predchádzajúcu dekádu rástli tempom okolo päť percent ročne, no v roku 2024 je plán nárastu až 20 percent. Prirodzene, najvyššou položkou sú 13. dôchodky. Existuje množstvo ďalších sociálnych programov, ktoré si vyžadujú ďalšie stovky miliónov eur.
Už bývalý premiér Igor Matovič prišiel s riešením. Séria bombastických tlačových konferencií mala ukázať, že živnostníci odvádzajú do štátnej kasy príliš málo a je potrebné ich výraznejšie zdaniť. I. Matovič neustále operoval s porovnaním zamestnanec verzus živnostník, neuvedomujúc si fundamentálny rozdiel v povahe práce zamestnanca a podnikateľa. Súčasná vládna koalícia má záujem pokračovať v jeho rétorike. Obetným baránkom sú tentokrát fiktívni živnostníci.
Buď nám dáte živnosť, alebo odídeme
Vládni predstavitelia dlhodobo tvrdia, že firmy nútia zamestnancov pracovať na živnosť, čím môžu automaticky znižovať náklady práce, pokiaľ im za ne nezaplatia celú superhrubú mzdu. Vznikajú tak fiktívne živnosti, ktoré majú povahu pracovných pomerov, no z dôvodu úspor na oboch stranách sa realizujú ako živnosti.
S týmto vnímaním živnostníkov nesúhlasia mnohí odborníci. „Ak za ‚nútené živnosti‘ považujeme situácie, kde zamestnávateľ núti zamestnanca, aby ‚prešiel‘ na živnosť, rozprávame sa o marginálnom probléme,“ vysvetľuje Miriam Galandová, prezidentka Slovenskej komory daňových poradcov.
„Z mojich skúseností skôr pozorujem, že podnikatelia avizujú nedostatok pracovnej sily, čo už z podstaty zhoršuje situáciu zamestnávateľa na trhu práce v tom, že si nevie klásť podmienky. Skôr je možné konštatovať, že samotné fyzické osoby na trhu práce preferujú túto formu zmluvných vzťahov,“ dodáva M. Galandová.
Podnikatelia, ktorých sa TREND pýtal na skúsenosti, potvrdili, že na aktuálnom pracovnom trhu má navrch živnostník. „V posledných dvoch rokoch sme zaznamenali nárast kandidátov, ktorí sú ochotní pracovať iba na živnosť,“ uviedla Kristína Lang, ktorá vedie rodinnú firmu Medeko.
„Kandidáti, ktorí chcú pracovať iba na živnosť, si veľmi jednoducho vypočítajú, že im tak ostane viac. Väčšinou sú to mladí ľudia, ktorí nerozmýšľajú nad dôchodkom či práceneschopnosťou. Chcú zarobiť čo najviac, aby mohli splácať hypotéku a uživiť rodinu. Mali sme aj prípady, keď prišli za nami naši zamestnanci s dvoma možnosťami: ‚dávame výpoveď alebo nám dovolíte robiť na živnosť. Vás to nebude stáť viac, ale nám viac ostane‘,“ pokračovala K. Lang.
Podobné skúsenosti majú aj ďalší podnikatelia. „Naša firma preferuje primárne zamestnanecké pomery, avšak sú určité povolania, kde väčšina uchádzačov požaduje pracovať na živnosť a prácu na trvalý pracovný pomer rovno odmietnu,“ opisuje situáciu podnikateľ z Považia.
Dôvodom preferencie živnosti je najmä „čistý príjem, voľnosť vo vzťahu a možnosť pracovať pre viaceré subjekty. Pri mladých ľuďoch, žiaľ, aj nedôvera v sociálny a dôchodkový systém, kde sa stretávam s argumentom, že rozdiel na odvodoch radšej investujem a v budúcnosti aspoň niečo budem mať,“ vysvetľuje svoje skúsenosti Patrik Lišaník, výkonný riaditeľ spoločnosti Spanner, firmy pracujúcej v priemysle.
Rast miezd nestačí
Aj keď mzdy v poslednom období slušne rastú a v reálnom vyjadrení už presiahli predcovidové obdobie, je z ekonomického hľadiska ťažké povedať, že by sa ľudia mali omnoho lepšie. Naopak, počas posledných rokov hľadali spôsoby, ako si prilepšiť v časoch rastúcich životných nákladov. Mohli si pýtať vyššie mzdy, no firmy postihnuté energetickou krízou, výpadkami v dodávateľských sieťach či spomalenými výdavkami domácností nedokázali ich požiadavky plne reflektovať.
A tak zamestnanci sami začali čoraz častejšie požadovať prácu na živnosť. Priemerná mzda na Slovensku v minulom roku dosiahla 1 430 eur. Pri nej celkové náklady práce zamestnávateľa dosahujú úroveň 1 947 eur, no zamestnanec v čistom dostane iba 1 003 eur. Štát si zo superhrubej mzdy zamestnanca zoberie 944 eur, alebo 48 percent. Ak sa však pracovník rozhodne, že bude pracovať na živnosť, môže si prilepšiť o významné peniaze.
Ak mu firma ponúkne rovnakú sumu 1 947 eur na živnosť a nový živnostník si započíta 60-percentné paušálne výdavky, mesačne si v čistom môže prilepšiť až o takmer 600 eur, pokiaľ nemá so živnosťou spojené žiadne dodatočné náklady. Ide o významný príjem, ktorý je pre mnohých ľudí v súčasnej dobe oveľa dôležitejší ako budúce neisté štátne dôchodky. Niektorí pracovníci tak sami tlačia firmy do toho, aby mohli pracovať na živnosť.
Vyšší príjem je silná motivácia, ale nie jediná. Flexibilita pracovného času a vôbec menej závislá spolupráca sú postcovidové trendy, ktoré slovenská hospodárska politika a legislatíva nereflektuje. K nim sa pridáva „možnosť pracovať viac nadčasov a teda si privyrobiť, ale ide aj o praktické riešenia, ako je práca pracovníkov z tretích krajín, kde je živnosť najjednoduchší spôsob spolupráce,“ poznamenal P. Lišaník.
Zle nastavená politika štátu
Vysoký dopyt po živnostiach je následkom chybne nastavenej politiky štátu. Vysoké daňovo-odvodové zaťaženie núti zamestnancov v časoch ekonomických problémov hľadať alternatívy, ako si viac privyrobiť. Namiesto zvyšovania motivácií znížením daní a odvodov, ako to robí napríklad Nemecko, slovenská vláda pristupuje k progresívnemu zdaňovaniu miezd.
Podobné problémy zažívajú aj zamestnávatelia. Prísny Zákonník práce a vysoká administratíva spojená so zamestnaneckými pomermi spôsobuje dodatočné náklady nad rámec vyplácania superhrubej mzdy. Spolupráca so živnostníkmi je tak aj pre mnohých zamestnávateľov často lepším riešením.
