Phil Knight mal vtedy 24 rokov. Pre rodičov bol vzorným synom. Vyštudoval na pomerne dobrej škole – na Oregonskej univerzite a magisterský titul dokončil na Stanforde. Bol plachý, vychudnutý a poblednutý. Možno preto v živote nič odvážne neskúsil.
Najmä nie mnohé radosti a pokušenia. Nepotiahol si nikdy z cigarety, nebral drogy, neporušil žiaden predpis a už vôbec zákon. Zdalo sa, že Phil bol jediným Američanom, ktorý sa v divokých 60. rokoch minulého storočia nevzoprel. Nezažil ani sex s dievčaťom. Dôvod bol jednoduchý. Na prvý pohľad bol vzdelaný, odkrútil si rok v armáde, ale nevedel, čo chce. Bol stratený ako mnohí jeho rovesníci v súčasnosti.
Kniha o spoločnosti Nike s názvom Shoe Dog Zdroj: Amazon
Bláznivý nápad
Netušil, čím chce byť. Vedel len to, že miluje beh. Bol v ňom síce dobrý, ale nie najlepší. Reprezentoval školu pár rokov, ale nič viac. Beh bol pre neho modla. Bol náročný, bolestivý, riskantný. Odmien je málo a ani zďaleka nie sú zaručené. Keď sa v to hmlisté ráno v roku 1962 vrátil domov do Oregonu, mal čudný pocit. Škola sa skončila, ale pred ním nestáli žiadne výzvy. Neznášal to, pretože nemal kam špurtovať. „Neskoro v noci som neraz ležal na posteli, hľadel na vysokoškolské učebnice, stredoškolské trofeje a modré stuhy a kládol som si otázku: Som to ja? Ešte stále?“ pýta sa v knihe.
Ešte na vysokej škole mal bláznivý nápad. Napísal prácu o topánkach, z ktorých sa neskôr vykľula nefalšovaná vášeň. V práci napísal, že japonské fotoaparáty výrazne ovplyvnili trh, ktorému dovtedy dominovali Nemci. „V práci som preto tvrdil, že niečo podobné by dosiahli aj japonské bežecké topánky,“ spomína. V škole jeho práca nevyvolala žiaden rozruch. Síce z nej dostal A-čko, ale nedostal žiadnu dodatočnú otázku od spolužiakov ani učiteľa.
Tento nápad sa v ňom natoľko zakorenil, že sa rozhodol vydať do Japonska, aby našiel dodávateľa topánok. Nasporil si 1 500 dolárov, tisícku mu dal otec. Kým dnes mladí ľudia lozia po svete bežne, v 60. rokoch to bola rarita. „Zemeguľa nám vtedy pripadala väčšia. Deväťdesiat percent Američanov vtedy ešte neletelo lietadlom,“ tvrdí.
Bola to doba, keď ľudia nechodili ďalej ako 160 kilometrov od dverí svojich domov a svojich životných partnerov si hľadali z toho istého mesta, prípadne dediny. Globalizácia bola len v plienkach. Bol to svet, keď vycestovať do Japonska bola pre Američana akási hrozba. V živej pamäti ľudia spomínali na hrozby Hirošimy a Pearl Harbor.
Keď sa stretol s japonskou firmou Onitsuka Tiger, nemal vymyslené ani meno vlastnej spoločnosti, ktorú na rokovaní zastupoval. Na porade narýchlo vymyslel názov Blue Ribbon, ktorú neskôr premenoval na Nike.
Otec mu vtedy previedol na účet prvých 50 dolárov, za ktoré mohol kúpiť od spoločnosti prvé topánky. Tie potom mohol prezentovať obchodníkom v USA. Neskôr sa stal výhradným dodávateľom pre západ USA a prijal do spoločnosti svojho bývalého trénera atletiky Billa Bowermana.
Drina za podnikaním
Kniha vyšla pred pár dňami aj v slovenskom preklade a ponúka dobrodružný opis vzniku jednej z najväčších spoločností sveta, ktorej obrat sa pohybuje okolo 30 miliárd ročne. Kto by čakal pár zaručených návodov, ako založiť úspešnú firmu, bude sklamaný. Kniha opisuje presne to, v čom skutočné podnikanie tkvie: drinu.
Príklad P. Knighta len ilustruje, že podnikanie je stresujúci biznis, ktorý prináša obete, nedostatok spánku a neustály boj – o peniaze, s konkurenciou alebo zamestnancami. Keď sa vyrieši jeden problém, ešte v ten večer sa objaví ďalší. Kniha s chirurgickou presnosťou odhaľuje krehké pozadie vzniku a fungovania značky v 60. až 80. rokoch minulého storočia.
Stačili dva mesiace od naštartovania firmy v garáži domu a už sa mu „do kapusty“ vmiešala konkurencia, ktorá sa ho snažila od dodávok topánok odstrašiť. Postavil sa, odletel opäť do Japonska a presviedčal manažérov, aby mu biznis nechali.
Niektoré pasáže v Shoe Dog sú trápne motivačné, ale niektorými sa dokážete riadiť aj v bežnom živote. „Ľudia inštinktívne predpokladajú, že konkurencia je vždy prospešná, že u ľudí zakaždým prebudí to najlepšie. Platí to však len v prípade tých z nich, ktorí na ňu silou vôle prestanú myslieť,“ píše v knihe. Na atletickej antuke sa však naučil jednu vec: umenie súťažiť znamená umenie zabúdať. Znamená to, že človek nesmie uvažovať o svojich obmedzeniach, pochybnostiach, bolesti či minulosti. O vnútornom hlase, ktorý kričí: „Už ani krok“. O tom je vlastne aj podnikanie – pochybnosti, zlyhania a pocit, že „už mám všetkého po krk“.
Phil Knight bo posadnutý súťažením a to mu pomohlo v biznise Zdroj: nikeblog.com
