Nový kapitalizmus: čo ak by masy ľudí rozhodovali o tom, čo majú firmy robiť

Došiel na psa mráz. Niečo v podobnom duchu určite prebehne mysľou mnohým, ktorí sledovali počínanie amerického podnikateľa albánskeho pôvodu Martina Shkreliho. Ten sa do pozornosti dostal pred dvoma rokmi, keď sa prevalilo, že jeho firma Turing Pharmaceuticals skupovala práva na výrobu liekov, ktoré v USA nemajú na trhu konkurenciu a rapídne im dvíha ceny. V prípade lieku na toxoplazmózu Daraprim to bolo o vyše 5-tisíc percent. „V kapitalizme sa snažíte dosiahnuť najvyššiu cenu, ktorú môžete za produkt dosiahnuť,“ povedal pred rokom pre agentúru Bloomberg.

Ospravedlňoval sa kapitalizmom, ktorý mu to povoľuje. „Nikto to nechce povedať, nikto na to nie je hrdý, ale toto je kapitalistická spoločnosť, kapitalistický systém a kapitalistické pravidlá a moji investori očakávajú, že im budem maximalizujem zisky,“ povedal pre magazín Forbes. Dodal, že cenu lieku mohol zvýšiť ešte vyššie, čo by prinieslo ešte väčší zisk akcionárom. „To je moja primárna povinnosť.“

Bez ohľadu na to, že M. Shkreli je najnenávidenejším podnikateľom v USA, má vo svojich výrokoch pravdu. Hlavnou povinnosťou predstavenstva spoločnosti je maximalizovať zisky a cenu akcií. Dokonca aj ľudia, ktorí nemajú radi jeho firmu, pripúšťajú, že maximalizácia hodnoty akcionárov je v konečnom dôsledku úlohou číslo 1. Legendárny ekonóm Milton Friedman tvrdil, že manažéri by mali „zarábať toľko peňazí, ako je to možné, ale pri dodržiavaní základných morálnych pravidiel spoločnosti“. Ak chcú pomôcť spoločnosti napríklad charitou, mali by to robiť prostredníctvom vlastných zárobkov.

Tento názor ale nezdieľajú dvaja renomovaní ekonómovia Luigi Zingales z Chicago’s Booth School of Business and Oliver Hart z Harvardu, ktorý získal vlani Nobelovú cenu za svoj príspevok k teórii kontraktu, teda spôsobu ako „ekonomickí aktéri uzatvárajú zmluvy“. Ich myslenie je do značnej miery ľavicové a utopistické, ale ich snahou je navrhnúť v rámci kapitalizmu riešenia, ktoré nie sú dobré len pre firmu, ale aj pre blaho celej spoločnosti. Ekonómovia tvrdia, že správanie firiem by malo odrážať nielen honbu investorov za ziskom, ale aj ich ďalšie životné hodnoty a postoje.

Luigi Zingales Zdroj: Maňo Štrauch

Tienisté stránky kapitalizmu

Reagujú tak na stratu dôvery v kapitalizmus a trhovú ekonomiku. Z prieskumov verejnej mienky vyplýva, že vysoká miera korupčnosti a špeciálnych privilégií pre dobre organizované (najmä finančné) skupiny vedie k celkovej nedôvere voči trhovej ekonomike a podnikateľom. Vytvára sa tak vhodné podhubie pre ničivý ľavicový populizmus, ktorí sa rozšíril do značnej miery v USA a čiastočne aj v Európe.

Týždenník The Economist pripomína, že kapitalizmus má v striktnom anglosaskom ponímaní zlé obdobie – pripisuje sa mu zodpovednosť za zvyšovanie príjmovej nerovnosti v spoločnosti či finančný kolaps pred desiatimi rokmi. Britský magazín z ľavicového spektra skepticky opisuje, že honba za ziskom spôsobila aj ďalšie nepríjemnosti v bežnom živote ľudí.

Sedadlá sú v lietadlách menšie, firmy znečisťujú prostredie a veľké korporácie sa vyhýbajú daniam. Pripisovať tento negatívny efekt len firmám a ich manažérom je ale trúfalé. Kapitalizmus je stále najlepší systém, ktorý funguje a zlepšil v mnohých ohľadoch životný štandard svetovej populácie.

Možnosť priamej demokracie

To, že kapitalistické zriadenie má aj tienisté stránky si dobre uvedomuje každý, preto O. Hart a L. Zingales ponúkajú možnosť priamej demokracie - nie však v politike, ale v riadení firiem. Firmy by mali podľa nich maximalizovať blahobyt akcionárov, nie hodnotu akcií. Čo to znamená?