Bola som pozvaná na obchodné stretnutie v reštaurácii štvorhviezdičkového hotela neďaleko Bratislavy. Podnik poznám už dlhé roky, ale vždy tŕpnem, čím ma jeho návšteva prekvapí. Niekedy si kladiem otázku, či niektorí jeho zamestnanci nestíhajú svoju prácu kvôli prezamestnanosti. Napríklad na letnej dovolenke v Turecku sme si zvykli dať kávu v lobby bare. S obľubou som sledovala päť čašníkov, ktorí v priestore s rozlohou maximálne 12 štvorcových metrov lietali krížom krážom a napriek tomu svoju prácu nestíhali. Snažila som sa pochopiť systém ich práce, ale nijaký nemali. Nestíhali, lebo si zavadzali. Prečo o tom hovorím? V spomínanej reštaurácii štvorhviezdičkového hotela pripadali na dvadsať stolov štyria čašníci plus vrchný a v čase mojej návštevy tam bolo šesť hostí. Sadla som si najprv za prvý voľný stôl, ale rýchlo som si presadla, lebo som zistila, že obrus je plný omrviniek. Presadla som si k druhému, na ňom bola vo váze zvädnutá ruža. Miesta bolo dosť, presadla som si ešte raz. Teraz som trafila ešte lepšie, na dva v jednom. Špinavý obrus a zvädnutá ruža. Zostala som a požiadala čašníka, aby mi jeden zo stolov pripravil. Zmietol omrvinky na stoličky a ružu si nevšimol. Medzitým prišla dáma, s ktorou sme sa na jej želanie mali stretnúť v tejto reštaurácii a ďalší čašník priniesol jedálne lístky. Ospravedlnila sa za svojich rodákov a odzbrojila ma pravdou o tom, že sú to milí ľudia. Mala pravdu, boli i pozorní. Pri odchode som sa pozrela na stoly v našej blízkosti. Boli na nich krásne obrusy zdobené omrvinkami a na dvoch boli aj ruže. Zvädnuté...
Autorka robí poradenstvo pre ubytovateľov.
