Zuzana Števulová: Extrémizmus je pre Slovensko väčšia hrozba ako utečenci

Ste odvážna?

Dobrá otázka. Považujem tému utečencov a všeobecne presadzovanie ľudských práv za občiansku a ľudskú povinnosť, a to najmä ak človek vyštuduje právo a venuje sa mu. Kto, ak nie my v profesionálnych právnych pozíciách by sme mali byť v prvom rade tými, čo nahlas a verejne hovoria o ľudských právach? Mali by sme vysvetľovať, čo znamená rešpektovanie základných práv a hodnôt aj v situáciách, kde bežní ľudia – laici – prirodzene reagujú na základe emócií a predsudkov. Samozrejme, ľudsky viem pochopiť, že môže byť ťažké postaviť sa verejne proti väčšinovému názoru. Že je ťažké obhajovať práva ľudí, ktorí sú nejakým spôsobom vylúčení, na okraji záujmu spoločnosti. A v tomto zmysle chápem aj udelenie ceny za statočnosť.

Čo je podľa vás odvaha?

Počas mojej práce som stretla veľa ľudí, ktorí prežili vojnu alebo boli prenasledovaní za uplatňovanie svojich práv. Mnohí videli umierať svojich blízkych a priateľov. Časť ľudí, ktorí sú mi blízki, sú sami vojnovými utečencami. Preto vnímam najmä odvahu týchto ľudí – odvahu prežiť veci, ktoré si my, našťastie, nevieme ani predstaviť. Odvahu vydať sa na cestu, ktorej koniec nemôžu vôbec predpovedať, a najmä odvahu začať nový život v úplne cudzej krajine, medzi úplne cudzími ľuďmi, často s hlbokými vnútornými traumami a bolesťami po prežitých udalostiach.

Ocenenie Zuzane Števulovej odovzdal šéf americkej diplomacie John Kerry. Zdroj: U.S.Department of State

Čo pre vás znamená ocenenie z rúk ministra Johna Kerryho? Možno aj v kontexte toho, že minister vnútra Robert Kaliňák vás chcel vymeniť ako partnera Úradu vysokého komisára OSN.

Pre mňa je to pocta a zároveň veľký pocit zadosťučinenia.

Ako ste sa dostali k práci s utečencami?

Asi vás sklamem, ale nie je za tým žiaden fascinujúci príbeh. Liga za ľudské práva existuje od roku 2005. Prišla som sem v rámci vysokoškolskej praxe na Klinike azylového práva a zostala aj po nej. Zakladatelia ligy si neskôr otvorili súkromnú prax, a tak sme spolu s ostatnými kolegyňami prevzali vedenie.

Po škole ste si však mohli vybrať oveľa lukratívnejšiu oblasť práva.

Vidíme v činnosti ligy veľký spoločenský význam. Pre nás je téma utečencov a cudzincov jedným zo skutočných testov demokracie a právneho štátu. Zároveň ide o presadzovanie hodnôt, na ktorých táto krajina stojí. Aj keď je Slovensko veľmi malá krajina, myslíme si, že má v tejto oblasti na viac. Žiť v mieri, bez násilia a prenasledovania nie je samozrejmosť. Konflikty a diktatúry produkujú veľké množstvo utečencov, ktorí len preto, že sa narodili napríklad v Sýrii, Afganistane alebo Iraku, musia odísť a hľadať bezpečie niekde inde. Máme zodpovednosť pomáhať a nás baví hľadať spôsoby ako a snažiť sa ich presadiť.

Dá sa vôbec niečo také abstraktné ako hodnoty presadzovať?

Určite sa dá, ale možno som opísala našu prácu veľmi vzletne. My riešime osudy konkrétnych ľudí. Zastupujeme ich v azylovom konaní, pri vyhosťovaní, ale pomáhame aj vybaviť si zdravotné poistenie, evidovať sa na úrade práce... V podstate im pomáhame so všetkými vecami, ktoré sa možno zdajú triviálne, no vzťahujú sa na ich práva a umožňujú im normálne a dôstojne žiť. Okrem toho sa venujeme nastavovaniu politík a pripomienkovaniu zákonov v tejto oblasti s dôrazom na ľudské práva.

Aký máte vzťah ku klientom?

Nemôžete byť s každým priateľ. Vo väčšine prípadov si teda udržiavame odstup v rámci etickej a profesionálnej roviny. Sú však aj mnohí klienti, ktorí majú psychické problémy a traumy, kde treba spraviť viac ako právo. Musíte sa postarať o to, aby mali kde bývať, nájsť im psychológa, ktorý by sa im bol ochotný venovať a predpísať lieky, kým nemajú zdravotné poistenie. Snažíme sa ich tiež zapojiť do spoločnosti – máme tu teraz napríklad sýrskeho mládenca, ktorý ešte v Sýrii začal študovať IT a vie po anglicky, tak sme mu u nás ponúkli stáž. A sú tiež ľudia, s ktorými sme sa spriatelili, sú tu už dlhšie a zaujímame sa, ako žijú.

Akí sú utečenci ľudia?

Ako my – rôzni. Nie vždy schvaľujeme konanie klientov. Často sa stáva, že neposlúchnu naše rady a doplatia na to. Mojou úlohou ako právničky nie je posudzovať ich správanie, ale vysvetliť im, čo môžu a nemôžu robiť, aké sú následky, a odporučiť im riešenia. Ak sa toho nedržia a prídu za nami znova, ale poučení, vieme im opäť poskytnúť ďalšiu radu.

Možno by obavy bežných ľudí neboli také veľké, keby politici utečeneckú tému poňali s pokojom, bez hystérie

Niektorí tvrdia, že utekajú len za lepšími peniazmi.

Delenie na utečencov a tých, čo nie sú utečencami, má význam z právneho hľadiska. V skutočnom živote však každý rozmýšľa aj s ohľadom na ekonomickú situáciu. Každý potrebuje jesť, spať, chodiť do školy, a tak, samozrejme, aj utečenci premýšľajú, v ktorej krajine im bude z tohto pohľadu najlepšie. Preto si myslím, že nie je správne odsudzovať tú druhú skupinu, ale môžeme sa baviť o tom, za akých podmienok majú nárok na pobyt tí, čo nie sú utečencami.

Koľko máme na Slovensku utečencov?

Veľmi málo. Minulý rok sme mali historicky najnižší počet udelených azylov, zhruba osem. V prípade doplnkovej ochrany, ktorá je inou formou medzinárodnej ochrany, to bolo 41. Tento rok bolo 155 udelených azylov, z toho 149 kresťanom z Iraku. Vďaka nim, ak rátame s tým, že ešte tento rok nejakých utečencov prijmeme, to bude historicky najväčší počet od 90. rokov, keď sme prijímali bosnianskych utečencov.

Zdroj: Maňo Štrauch

Ako tieto čísla ovplyvnila vlaňajšia utečenecká vlna?

Slovensko táto vlna neovplyvnila, pretože sme geograficky mimo balkánskej cesty a Grécka. Okrem toho na Ukrajine, ktorá je vstupnou bránou pre utečencov na Slovensko, je vojna. Momentálne táto cesta teda nefunguje a mnoho utečencov začalo využívať cestu skôr cez Turecko a Grécko, menej severné trasy cez Fínsko a Nórsko či cez Poľsko. Celkovo rokmi počet žiadostí o azyl u nás klesol z 11 395 v roku 2004 na vlaňajších 330.

Čím to je? V minulosti sme boli prístupnejšou krajinou?

Nie sme geograficky na spomínanej trase a prísne sa posudzujú podmienky udelenia azylu. O Slovensku je známe, že menej motivuje k integrácii utečencov a preferuje doplnkovú ochranu pred azylom. Medzi tým je kvalitatívny rozdiel. V prípade azylu dostane utečenec trvalý pobyt, zdravotné poistenie a po štyroch rokoch môže požiadať o občianstvo. V prípade doplnkovej ochrany mu je udelený prechodný pobyt na rok s možnosťou predĺženia o ďalšie dva, trvalý pobyt dostáva až po piatich rokoch. Po desiatich rokoch pobytu môže požiadať o občianstvo. Na zdravotné poistenie nemá nárok, kým si nenájde zamestnanie – náklady mu hradí migračný úrad.

Prečo sa Slováci boja utečencov, keď tu takmer žiadni nie sú?

Je to kombinácia práve toho, že ich je tu málo, čiže im chýba osobná skúsenosť, a toho, že z médií sa o nich k nám dostávajú len negatívne informácie. Veľkú mieru zohrali aj politici. Osobne vidím v minulom roku veľké politické zlyhanie. Možno by obavy bežných ľudí neboli také veľké, keby politici utečeneckú tému poňali s pokojom, bez hystérie.

Nešťastím Slovenska je, že sa tu každá menšina prezentuje ako problém – Rómovia, utečenci, Maďari, Česi, LGBT komunita, zdravotne postihnutí

Čomu prisudzujete túto rétoriku politikov?

Neviem, či im to poradili PR poradcovia alebo to bolo úprimné, ale určite veľa zohrala predvolebná kampaň. Nešťastím Slovenska je, že sa tu každá menšina prezentuje ako problém – Rómovia, utečenci, Maďari, Česi, LGBT komunita, zdravotne postihnutí. Toto je dlhodobo neudržateľné, potrebujeme sociálnu súdržnosť. Politiky nemôžu smerovať len k mladému bielemu človeku, ktorý má všetky možnosti už pri narodení. Úlohou zodpovedného štátu je vytvárať priestor a možnosti pre všetkých.

Premiér Robert Fico v minulosti povedal, že „problémom nie je to, že migranti prichádzajú, ale že menia charakter krajiny“. Je to možné v tom ich počte?

Každý človek ho môže meniť. Charakter tejto krajiny nie je niečo zakonzervované a ľudia, ktorí k nám prichádzajú, nás môžu ovplyvňovať a my môžeme ovplyvňovať ich. Každý by si však mal zodpovedať, či je naozaj taký slabý človek a neverí svojim hodnotám, že keď sa vedľa neho prisťahuje niekto zo Sýrie, stane sa aj z neho Sýrčan. To je hlúposť. Pokiaľ ide o právny systém – neviem si predstaviť, akým spôsobom by sa mohlo zmeniť politické a právne usporiadanie tejto krajiny, pokiaľ by nedošlo k štátnemu prevratu. Väčšiu hrozbu vidím v extrémistoch na pravicovej strane, ktorí na rozdiel od utečencov aj verejne deklarujú, že majú záujem meniť charakter krajiny.

Zdroj: Maňo Štrauch

Čo hovoríte na vyjadrenie poslanca Borisa Kollára, ktorý označil postavenie minaretu na festivale Pohode za „vypatlanosť“?

Je to úplne neprijateľné. Každý, kto je platený z verejných prostriedkov a je členom parlamentu, nesie zodpovednosť voči ľuďom, ktorí tu žijú. Všetkým. A hlavne – aj poslanci sú