Zmeny na geopolitickej šachovnici môžu zasiahnuť aj Slovensko

Medzinárodný politický priestor sužuje kríza za krízou. Mnohí pohlavári a lídri štátov sa ešte poriadne nespamätali z augustovej pohromy Spojených štátov a ich spojencov v Afganistane. Priame následky kolapsu tamojšej centrálnej vlády a návratu islamistického hnutia Taliban k moci však už stihli ovplyvniť mocenské pomery na globálnej scéne. Stovky miliárd dolárov, ktoré Biely dom použil na realizáciu projektu výstavby novej stredoázijskej demokracie, sa vo veľkej miere obrátili v pomyselný prach.

Expresný pád Kábulu a dramatické zábery z evakuácie amerického veľvyslanectva sa do dejín zrejme zapíšu len ako ďalšia epizóda zo života tejto veľmoci, ktorá sa usilovala podmaniť si tento strategicky významný kút sveta. Následky ukončenia takmer 20-ročnej vojenskej intervencie spustili reťazovú reakciu polemík naprieč celým západným svetom.

Zatiaľ čo sa Spojené štáty pod vedením prezidenta Joea Bidena rozhodli pre koncentráciu úsilia v oblasti juhovýchodnej Ázie, na starom kontinente sa rozprúdila debata o vojenskej závislosti Európanov od svojvôle amerických spojencov. V priebehu posledných mesiacov totiž nastali na mocenskej šachovnici veľké zmeny.

Bidenova tichomorská doktrína

Volebné víťazstvo bývalého viceprezidenta a dlhoročného senátora za štát Delaware vnímali viacerí európski lídri pomerne optimisticky. Od Bidenovej administratívy sa čakalo, že vráti Biely dom na cestu plodnejšej spolupráce s euroatlantickými partnermi. V istom zmysle malo ísť o priamy opak izolacionistickej politiky Bidenovho predchodcu Donalda Trumpa.

Ten Európsku úniu vnímal viac ako potenciálneho rivala než spoľahlivého partnera. Okrem colných vojen sa z jeho úradu ozýval apel na zvýšenie európskych obranných rozpočtov s cieľom naplniť kvótu na úrovni dvoch percent HDP ročne stanovenú alianciou. Drastická zmena dynamiky v euroatlantickom priestore však nenastala.

S ubiehajúcimi mesiacmi začalo byť zrejmé, že prioritou novej americkej administratívy pod Bidenovým vedením nie je európsky kontinent a potenciálna hrozba zo strany Ruskej federácie. Hlavné ťažisko sa presunulo do vôd Tichého oceánu so zameraním na Čínu.

Mnohých odborníkov tento vývoj neprekvapil a konfrontačný kurz s Pekingom označili za priame pokračovanie zahraničnopolitickej doktríny Donalda Trumpa.

Americké snahy o posilnenie vojenských kapacít svojich partnerov vyvrcholili v polovici septembra podpísaním trilaterálneho bezpečnostného paktu medzi Spojenými štátmi, Spojeným kráľovstvom a Austráliou. Dohoda, označovaná ako Aukus, má za cieľ posilniť vojenskú prítomnosť signatárov v indo-pacifickom regióne.

Vlnu kontroverzie nevyvolala samotná spolupráca, ale fakt, že jedným z jej hlavných pilierov je naplnenie austrálskych ambícii o flotile ponoriek poháňaných jadrom. Okrem Pekingu, ktorý sa na Aukus pozerá z pohľadu hrozby pre regionálnu stabilitu, sa kritické hlasy niesli aj z Paríža. Samotné podpísanie anglosaskej aliancie zároveň znamenalo zrušenie francúzsko-austrálskej dohody o výstavbe dvanástich jadrových ponoriek v celkovej hodnote 56 miliárd eur.

Francúzske ambície

Zrušenie dohody, ktorú francúzske médiá označovali ako kontrakt storočia, vyvolalo v krajine vlnu politického pohoršenia. Nečakaný obrat nastal uprostred predvolebnej kampane, v ktorej sa úradujúci prezident Emmanuel Macron uchádza o znovuzvolenie. Zrušenie lukratívnej dohody, ktorá okrem veľkej sumy financií mala pre Paríž zabezpečiť aj viac ako štyritisíc pracovných miest, sa tak mohla stretnúť len s negatívnou reakciou politických špičiek.