Zlato Inkov prinieslo Španielsku smolu

O dva mesiace nato pristála ďalšia flotila s vyše sto vozmi nákladu. A z lisabonského prístavu sa k tomu pridala karavána takmer šesťsto ďalších vozov: sevillský prístav bol plný, a tak musela flotila náklad vyložiť inde. „Šesť dní trvalo, než všetok náklad prešiel cez trianský most ponad rieku Guadalquivir. Keď všetko dorazilo do domu obchodu (kde sa náklad registroval), zlata bolo toľko, že sa vysypávalo do dvora,“ píše historička Ruth Pike v knihe Sevilla sedemnásteho storočia. Z domu obchodu putovalo zlato rovno do vedľajšej mincovne, kde sa z neho razili mince.

Recept na bohatstvo fungoval aj nefungoval. Krajina síce bola jednoznačne najbohatším štátom v Európe, no ešte pred koncom šestnásteho storočia de facto zbankrotovala a ďalších sto rokov sa nevedela vyhrabať z opakujúcich sa insolvencií. Zdanlivý paradox nedával spať učencom, teológom ani obchodníkom. Všetci z nich hľadali vysvetlenie, prečo obrovský prílev bohatstva zároveň znamenal rast cien základných tovarov a tým čoraz väčšiu chudobu nižších sociálnych vrstiev. Vysvetlení bolo veľa: od božieho hnevu cez márnivosť, ktorá robí ľudí menej pracovitými, až po spochybňovanie hodnoty zlata.

Bohatá geografia

Prví dobyvatelia Nového sveta boli odjakživa motivovaní bohatstvom. Keď Krištof Kolumbus vyplával hľadať novú cestu do Indie, kráľovský dekrét mu okrem iného zabezpečoval desať percent zo všetkých kontraktov dohodnutých s miestnymi chánmi či cisármi. Ovplyvnený Miliónom Marca Pola bol presvedčený o bezbrehom bohatstve Číny a Ázie. A prejavy bohatstva, ktoré videl u prvých Indiánov v Amerike, ho v jeho očakávaní nekonečného bohatstva len utvrdili. Nastala zlatá horúčka conquistadorov, ktorí sa navzájom predháňali, keď v listoch panovníkom a mecenášom opisovali bohatstvo novoobjavených krajín. „Indiáni tu lovia naplavené zlato rybárskymi sieťami, ktoré vyťahujú plné nuggetov veľkých ako vajcia,“ cituje jedného z nich Fernández de Enciso v Summa de Geographia, prvej knihe o Amerike vôbec.

Úzky pás zeme v Strednej Amerike, kde sa to údajne dialo, dostal názov Castilla de Oro (Zlaté Španielsko) a stal sa vďaka dobrej polohe jedným z hlavných prístavov pre cesty zlatých flotíl do Európy. Dnes sa už síce volá Panama, no iné miesta si ponechali názvy evokujúce poklady, napríklad Costa Rica (bohaté pobrežie) či Argentina (strieborná). Nie vždy šlo o preháňanie: keď dobyvatelia objavili strieborné bane v Potosí v dnešnej Bolívii, vrchu, kde sa ruda ťažila, dali názov Cerro Rico (bohatý štít).

Dodnes ide o najväčšie ložisko striebra na svete. Potosí sa stalo hlavným zdrojom príjmov španielskej koruny na viac ako dve storočia. Banícke mesto, ktoré v blízkosti vyrástlo, bolo s takmer 200-tisíc obyvateľmi v roku 1650 jedno z najväčších sídiel sveta. Najväčšou časťou obyvateľstva boli otroci, ktorí v bani pracovali. Bolo ich treba čoraz viac, keďže baňa bola nebezpečná: okrem názvu Cerro Rico jej totiž prischla aj prezývka „vrch, ktorý žerie ľudí“. V blízkosti vyrástla vôbec prvá mincovňa na americkom kontinente.

Cudzie nechceme, svoje nedáme

Poklady z Nového sveta netrpezlivo čakali nielen monarchovia – Španielsku od polovice šestnásteho storočia vládol Filip II. –, ale i obchodníci. Drahé kovy patrili korune, všetky ostatné poklady od korenia po vzácne drevá sa však voľne predávali. Aby získali lepšiu pozíciu, obchodníci vopred skupovali celý náklad, často na úver. Ten radi poskytovali hlavne janovskí bankári, ktorí mali so zámorskými cestami dlhoročné skúsenosti. Židovských bankárov Španieli vyhnali koncom 15. storočia v rámci reconquisty Pyrenejského polostrova a ako katolíci sa nechceli púšťať do úžery, ktorá bola hriechom. Taliani im ochotne – a za primeraný úrok – pomohli.