Netreba plakať nad rozliatym mliekom, ale hľadať príčinu a poučiť sa. Funguje to nasledovne: ministerstvá nakrájajú miliardový eurofondový koláč, stanovia si ciele a potom sa celé programové obdobie, čiže ďalších deväť rokov tvária, že je všetko v poriadku. Neriešia výsledky, ale čerpanie. Potom, keď niečo nevychádza, len zatĺkajú a zatĺkajú.
Kontrolujú ich takzvané monitorovacie výbory, v tých na 90 percent sedia úradníci z rôznych ministerstiev alebo samospráv. Úradník z jedného rezortu monitoruje eurofondy v druhom. Taká úradnícka družba. Keď stanovený čas uplynie, miliardy sú preč a výsledky chýbajú, hľadajú si výhovorky. Napríklad že za to môže Radičovej vláda.
Je predpoklad, že teraz to už bude trochu lepšie, Európska komisia oveľa viac tlačí na výsledky. Aj kontrola eurofondov sa, zdá sa, zlepšila po tom, čo komisia na niekoľko mesiacov pohrozila pozastavením platieb. Ale netreba sa s tým uspokojiť. O predražených a zbytočných eurofondových projektoch v TRENDE píšeme aj v novom programovom období.
Únia stále necháva gro zodpovednosti na príslušnom štáte – či si tam peniaze rozkradnú alebo ich minú rozumne. Eurofondy za nás neustráži Brusel, treba zobrať zodpovednosť do vlastných rúk. Na Slovensku žije dosť múdrych ľudí, ktorí vedia, čo treba robiť. Len im treba dať kompetencie.
Prvou lastovičkou je iniciatíva Slovensko.Digital, ktorá kritizuje plytvanie v oblasti informatizácie. Podarilo sa jej vytvoriť si vplyv smerom k médiám aj k vláde. Stámiliónových projektov, ktoré majú minimálny praktický úžitok, je pritom viac: Bratislavská integrovaná doprava, digitalizácia kultúrneho dedičstva, modernizácia železníc, investície do zdravotníctva.
V oblasti životného prostredia je situácia obdobná. V nakladaní s odpadmi patrí SR k najšpinavším krajinám EÚ, hoci podľa investovaných súm to už malo byť inak. Aj tu sa deje pozitívna zmena – zodpovednosť za triedenie a recykláciu od júla preberú výrobcovia. No rozhodovanie o verejných investíciách treba ešte viac otvoriť tretím stranám. Samozrejme, nie bezhlavo.
Na Slovensku sú inštitúcie, kde kontrola a racionalita funguje. Napríklad analytici z bánk už roky dávajú stanoviská k verejným rozpočtom, čím držia na uzde pokušenie politikov rozbiť štátnu kasu. Čo keby aj v monitorovacích výboroch sedelo viac zástupcov privátneho sektora alebo neziskoviek? Čo keby dával k ministerským stratégiám, eurofondovým výzvam a hodnotiacim správam stanoviská aj niekto iný okrem úradníkov? Uškodilo by to niekomu? Ak áno, tak len úzkej skupine ľudí, ktorí sa na súčasnom stave priživujú.
