Život je skvelý aj po šesťdesiatke

Môžem povedať, že mám v živote obrovské šťastie. Som zdravá, mám krásnu rodinu, tolerantného muža, vydarené deti, šikovné vnúčatá, dobré priateľky. A navyše, moja práca je odjakživa mojím najväčším koníčkom, teda robím to, čo ma nesmierne baví.

Vyštudovala som kombináciu slovenčina – angličtina, ale ešte predtým sa mi do života priplietol iný jazyk – taliančina. Moja babička, nonna, ako sme ju volali, bola rodená Talianka, takže doma sa rozprávalo trochu aj po taliansky a ja som zo štvrtiny Talianka. Tam sú počiatky mojej lásky k tomuto jazyku, z ktorého som preložila väčšinu kníh. Je ich už slušná kopa – viac ako šesťdesiat, väčšinou beletria a knihy pre deti. Keď som začínala, bola to riadna drina. Počítače ešte neexistovali.

Mária Štefánková: Moja babička bola rodená Talianka, tam sú aj počiatky mojej lásky k taliančine, z ktorej som preložila väčšinu kníh Zdroj: Archív Márie Štefánkovej

Dnes si na internete nájdem takmer všetko, čo potrebujem. Predovšetkým oceňujem výborné slovníky každého typu. Som veľmi rada, že som sa od začiatku dala nahovoriť na používanie moderných technológií. Počet titulov, ktoré som preložila, už presiahol šesťdesiatku. Medzi „mojimi“ autormi sú zvučné mená talianskej literatúry ako Alessandro Baricco, Italo Calvino, Susanna Tamaro, Antonio Tabucchi, Paolo Giordano...

Z osobných stretnutí si nesmierne cením, že som si mohla podať ruku so slávnym Umbertom Ecom. Za knihu Massima Montanariho Hlad a hojnosť, ktorá vyšla vo vydavateľstve Kalligram, som dostala prekladateľskú Cenu Mateja Bela. Momentálne pracujem na knižnej sérii o slávnom florentskom rode Mediciovcov, ktorej autorom je mladý spisovateľ Matteo Strukul. Zhruba polovicu mojej prekladateľskej produkcie tvoria detské knižky, no na konte mám aj niekoľko autorských knižiek.

Po odchode na dôchodok som neprestala prekladať ani externe redigovať. Čoraz viac si však uvedomujem potrebu tráviť čas aj inak, kultúrou, športom, vzťahmi. Za veľmi dôležité pokladám pekné vzťahy – v rodine, medzi priateľmi. Už takmer 20 rokov spievam v speváckom zbore Cantus a to je pre mňa úžasný oddych. Spievala som už ako študentka – v zbore Technik, kde som strávila päť krásnych študentských rokov v skvelom kolektíve, ktorý spájala láska k spevu a okrem toho aj osobné vzťahy. Tieto pretrvali do dnešných čias. Výborne relaxujem aj pri športe – každé ráno si zacvičím Päť Tibeťanov a chrbticové cviky – predsa len, dlhé sedenie pri počítači treba nejako kompenzovať. Veľmi sa mi osvedčilo cvičenie na orbitreku. Potom, ako som zodrala dva rotopédy, som si zaobstaral profesionálny – na 150-kilového chlapa, ten už vydrží aj moje týranie. Ale to len vtedy, keď nemôžem ísť von.

Od včasnej jari do neskorej jesene sa najmenej dva razy do týždňa vyberiem na korčule, moja trasa meria presne 25 kilometrov. Do detailu už poznám všetky jej nástrahy a nebezpečenstvá. Aj nejaké pády sa pritrafili, aj zlomená ruka... Zrátala som si, že som doteraz prešla na korčuliach približne deväťtisíc kilometrov. Dúfam, že mi kolená a kríže vydržia. A najnovšie som si urobila ďalšiu športovú radosť – kúpila som si kolobežku. Už má za sebou krst, prvých sto kilometrov. Mojou veľkou láskou v zime sú lyže a milujem aj plávanie – v jazere, v mori, vo veľkej vode.

Radosť mi robí aj Univerzita tretieho veku – už som vyštudovala dva odbory a teraz som sa zapísala na tretí – Dejiny a pamiatky Bratislavy. Samé zaujímavé veci!

V posledných rokoch sa čoraz intenzívnejšie stretávame s dávnymi kamarátkami – spolužiačkami zo strednej školy. Všetky sme moderné pokrokové ženy, vďaka súčasným komunikačným prostriedkom sme v každodennom kontakte – na maile, na Skype, na WhatsAppe. Chodíme spolu na kávu, na koncerty, na výlety, na relax, na dovolenky. A vôbec – život je skvelý aj teraz, ba najmä teraz po šesťdesiatke!