A už pred stredou 6. apríla, keď sa referendum konalo, bolo viac či menej zjavné, že tých, čo v ňom budú hlasovať „nie“, bude viac než zástancov opačného postoja. Hlavná dráma sa tak odohrávala okolo účasti na hlasovaní. Hoci je referendum len „poradné“ a pre vládu Marka Rutteho nie je právne záväzné, mal by jeho výsledok vziať kabinet do úvahy, keď účasť presiahne 30 percent. To sa nakoniec o pár percent stalo a pred M. Ruttom a jeho stratégmi tak stojí kľúčová otázka – čo s tým.

Holandsko je v súčasnosti predsedníckou krajinou únie a zdvihnutý prostredník, ktorý referendum smerom k Bruselu znamená, je viac než len zakopnutím. Je jasnou pripomienkou niekoľkých vecí.

V prvom rade faktu, že priama demokracia niekedy vie veci skutočne skomplikovať. Referendum pôvodne iniciovali satirické internetové stránky a dlho sa aj zdalo, že to tak politici berú – teda viac-menej ako vtip. Napokon bolo proti dohode, pri volebnej účasti 32,2 percenta, 61,1 percenta hlasujúcich.

Teda: v jednej, a zďaleka nie najväčšej, členskej krajine EÚ odmietli asociačnú dohodu a dohodu o voľnom obchode celého bloku s veľkou krajinou – ani nie dve tretiny z tej približne jednej tretiny voličov, ktorá sa obťažovala na referendum prísť. Všetky ostatné krajiny a aj europarlament už z európskej strany ratifikáciu skončili.

Holandské referendum zmluvu – dočasne uplatňovanú už od začiatku roku – v zásade neohrozí, hoci niektoré hlasy už volajú aj po tom. Nejako však bude zrejme treba zabezpečiť, aby sa na Holanďanov nevzťahovali tie jej časti, ktoré sú v kompetencii členských krajín EÚ. Ak však vláda v Haagu po očakávanej parlamentnej debate o výsledku referenda dôjde – trebárs v snahe zobrať domácemu protieurópskemu hnutiu vietor z plachiet – k záveru, že výsledok treba presadiť do celoeurópskej debaty výraznejšie, čakala by európsku diplomatickú scénu zrejme horúca jar.

Ďalšou vecou, ktorá z výsledku plynie, je, že hlasujúcich v zásade nezaujímala širšia medzinárodná politika a referendum brali ako možnosť vyjadriť sa k situácii doma s „euroúnijnou omáčkou“.

Neuspel pokus provládneho tábora interpretovať hlasovanie ako vyjadrenie názoru na súčasnú politiku Ruska a jeho prezidenta. A argumentovať výhodami, ktoré pre Holandsko plynú z bezcolného obchodu s Ukrajinou, sa zo zjavných dôvodov zrejme vážne nepokúsil vôbec nikto. Nie je jasné, koľko z tých, čo teraz dohodu odmietli, zastáva zásadne proruské postoje. Protivládny tábor bol pred hlasovaním výrazne heterogénnejší, aj keď v ňom pochopiteľne nechýbajú ani ľudia, ktorí s vážnou tvárou prirovnávajú EÚ k niekdajšiemu Sovietskemu zväzu a V. Putina velebia ako silného a odvážneho politika.

V Holandsku síce rezonuje tragédia letu MH17, prepojenie tejto veci s referendom si však pravdepodobne uvedomovali najviac tí ľudia, ktorí sa rozhodli nejsť hlasovať.

Treťou – a veľmi zvláštnou – okolnosťou, ktorú referendum ukázalo, je odovzdanosť, s akou jeho konanie prijal politický establishment. Zdá sa totiž, že „staré“ politické strany v krajine nenašli odpoveď na protieurópsku rétoriku najrôznejšieho zamerania a s veľkou dávkou fatalizmu len dúfali v čo najnižšiu volebnú účasť. Tento jav nie je čisto holandskou špecialitou, čo sa môže veľmi výrazne ukázať nielen v niekoľkých blížiacich sa západoeurópskych voľbách, ale predovšetkým v referende o zotrvaní Veľkej Británie v EÚ. Britskí euroskeptici holandské hlasovanie oslavujú.

A poslednou vecou je fakt, že hlasovanie bolo odkazom tým Ukrajincom, ktorým ide o to, aby sa ich krajina stala normálnym európsky fungujúcim štátom, trebárs ako je Holandsko. „Nezaujímate nás,“ počuli.

Autor je spravodajca ČTK v Bruseli.