Zbúrať klišé, otvoriť priestor

Veľkosť malého

Aj na Slovensku možno pozorovať trend, že z väčších ateliérov sa odčleňujú architekti a vytvárajú si vlastné malé štúdiá. Je to dané tým, že rastie segment menších zákaziek, čiže rodinných domov, prestavieb a rekonštrukcií bytov či interiérov. Veľké stavby priškrtila ekonomická situácia a verejné výzvy pre architektov sa dlhodobo držia na minime. I na obsadení súťažných kategórií architektonických cien vidno, že najpočetnejšie zastúpenie majú menšie či nízkorozpočtové realizácie. A to sú práve zadania, ktoré dokáže zvládnuť aj menší tím ľudí.

Do komornejšej existencie však môže architektov lákať aj potreba zmeny spôsobu práce. To je aj prípad štúdia Toito. „Pre orientáciu na menšie zákazky sme sa rozhodli na základe skúseností s veľkými projektmi vo veľkých ateliéroch. Chceli sme mať osobný kontakt s konkrétnym užívateľom, ktorý je mentálne nastavený na spoluprácu s nami. To je model, ktorý pri veľkých developerských projektoch nie je možný,“ vysvetľuje T. Szőke.

Zatiaľ čo pri veľkých projektoch komunikuje architekt väčšinou s projektovými manažérmi developera, pri menších zákazkách sa tvorí priamy vzťah s budúcim užívateľom. Miera pochopenia a vzájomného rešpektovania medzi oboma stranami je tu predpokladom dobrého výsledku.

Na začiatku pracovného vzťahu medzi Toito architektmi a klientom nie je efektný obrázok interiéru z katalógu či časopisu. Aj keď zadávateľ príde s jasnou predstavou, Toito sa nepustia do práce bez toho, aby sa o budúcom obyvateľovi nedozvedeli čo najviac. Preto ho na štarte čaká domáca úloha, ktorá spočíva vo vypracovaní „libreta“. Zákazník v ňom odpovie na otázky, ako on či jeho rodina trávia doma čas, ako stolujú, kde oddychujú, či čítajú knihy, počúvajú hudbu a ako sa hrajú ich deti. Klienti tak prídu i na potreby, ktoré si predtým neuvedomovali. Výsledkom sú vstupné údaje pre architektov, ktoré môžu začať pretavovať do priestorového riešenia. Na papieri sa objavia skice, často výrazne sa odlišujúce od pôvodnej predstavy zadávateľa.

Byt M - rekonštrukcia a prestavba

Vplyv priestoru

Opotrebovanie bytového fondu prinieslo so sebou v posledných rokoch masívny trend zatepľovania domov, ošetrovania fasád či výmeny pôvodných okien za plastové. Rekonštrukčné a revitalizačné zásahy do budov sa však nemusia týkať len ich životnosti či energetickej efektivity. V panelákoch i tehlových domoch sa proces starnutia prejavuje aj na úrovni priestorovej skladby bytových jednotiek, ktoré prestávajú zodpovedať životnému štýlu dnešných obyvateľov.

Pôdorys typického socialistického bytu rozpriečkoval životné územie na obývačku, spálňu, detskú izbu a kuchyňu s presne určenými funkciami a rozložením ľudí. Dnes však prestáva byť štandardom manželský pár, ktorý po domácich úlohách a večerníčku zaženie deti do panelových kójí a zvyšok večera strávi pred televízorom. Na sile naberá generácia singles, trend predlžovania mladosti a neskoršieho zakladania rodiny. Ľudia inak trávia pracovný a voľný čas, mení sa ich kompletný denný režim. Práve tu sa otvára priestor pre architektov, ktorí si za svoju hlavnú tému vytýčili fenomén bývania a tvorby funkčného a pohodlného domova.

„Dnes sa nechodí domov z práce o štvrtej ako kedysi. Práve preto si ľudia viac vážia, že sú spolu. Sú viac sociálni a znovu objavujú, že vzťahy majú hodnotu, ktorá je väčšia než dokonale vykachličkovaná kúpeľňa,“ tvrdí I. Príkopský. Centrom diania v byte prestáva byť pasívny priestor pred obrazovkou a stáva sa ním napríklad rituál spoločného stravovania. Ten môže byť pre mnohých ľudí novinkou. „Keďže klasický panelákový byt nemal priestor na jedáleň, ale len na malý stolík pre dve osoby, tak neformoval človeka, ktorý by vedel poriadne stolovať s rodinou,“ vraví T. Szőke. Motivácia pre uvažovanie architekta je tak na stole.

Byt M - veža pre deti

Priečky dole

„Architektúra má, samozrejme, vplyv na človeka. Interiéry, ktorým sa prevažne venujeme, ovplyvňujú to, ako sa v nich obyvateľ cíti a ako sa mu v nich žije,“ vraví I. Príkopský. Napriek tomu, či práve preto, by podľa neho pri tvorbe priestoru na bývanie architektúra nemala stáť na prvom mieste. „Rozhodujúci vstupný impulz je spôsob života daného človeka a jeho vzťahy s ľuďmi, s ktorými býva,“ tvrdí architekt. Na fotografiách realizácií ateliéru preto nevidno vyprázdnené interiéry, ktoré majú nechať vyniknúť línie, proporcie a materiály. Toito vždy prezentujú funkčnosť miesta, ktoré je zaľudnené obyvateľmi.

Kľúčovým princípom práce architektov je úsilie, aby sa ľudia v priestore necítili stiesnene a našli si k sebe cestu. Keď sa totiž do bytu naťahajú priečky, tak sa priestor jasne zadefinuje a uzavrie. Tým sa končí nielen architektúra, ale aj potenciál na zahnanie nudy a na moment prekvapenia.

Zásadou Toito je vyčistiť a otvoriť obývaný priestor. Konkrétny postup znie: minimalizovať spálňu a maximalizovať obytnú plochu. Padajú priečky, uvoľňujú sa zóny súkromia, mení sa využitie miest a vznikajú nové zákutia. Vstup architektov do existujúcej štruktúry bytu môže zamiešať priestor tak, že prichádzajúca návšteva či rodina môže zažiť šok. Podľa architektov je to dôsledok búrania zažitých stereotypov o pohybe po bytovom priestore. „Dobrá architektúra by nemala len vyhovieť požiadavkám alebo ulahodiť pohľadu, ale mala by vedieť posunúť užívateľa ďalej,“ tvrdí I. Príkopský.

Ich riešenia môžu na prvý pohľad pôsobiť extrémne, no pracovná metóda vyhranenia nefunguje ako rozmarné brnkanie na nervy klientovi. Práve naopak. Slúži na otvorenie nových možností, o ktorých klient vo svojich často obmedzených štvorcových metroch ani netušil.

Byt v Nitre - cena CEZAAR 2013

Generačný trh

Okrem úlohy priestorového organizátora a psychológa preberá architekt často i rolu agenta efektívnosti, ktorý za klienta myslí do budúcnosti. V prípade ateliéru Toito to znamená, že ich návrhy sú tvarovateľné nielen priestorovo, ale aj časovo. Myslia na to, aby ich aktuálny rozvrh interiéru bolo možné o niekoľko rokov s nízkymi nákladmi zrušiť a rozmiestniť novým spôsobom. Zabráni sa tak častému prípadu, že sa ľudia zabetónujú v štruktúrach, ktoré po istom čase môžu prestať vyhovovať.

Zákazky ateliéru Toito sa všeobecne pohybujú skôr v nízkorozpočtovom rámci, pričom však nejde len o vybúranie dverí a nový farebný náter stien. Pri byte s rozlohou sto štvorcových metrov sa rozpočet na nové premyslenie priestoru spolu s jeho kompletným vyhotovením a naplnením novými prvkami odráža od sumy dvadsať- či tridsaťtisíc eur. Horný strop pochopiteľne neexistuje, v zásade však platí, že náklady na prestavbu predstavujú zhruba tretinu či štvrtinu trhovej ceny bytu. Architektonickým a stavebným zásahom takto obyvateľ získava „osobné“ bývanie na mieru. Architektúra pôsobí navonok ako drahá vec, no nemusí to vždy platiť. Aj architekti Toito sa vždy snažia optimalizovať nákladový vstup.

Napriek tomu, že väčšina obyvateľov Slovenska žije v bytoch, ktoré boli nakreslené pred desiatkami rokov, neznamená to, že pri zvončeku ateliéru denne stojí rad klientov so zákazkou. Väčšina ľudí svoj pocit z bývania priamo nerieši. Snaha rozvrhnúť si obytný priestor nanovo je skôr generačná vec mladých mestských obyvateľov. Dopyt z tejto strany existuje, a preto si Toito architekti dokážu rozvrhnúť prácu na pol roka i viac dopredu. Stále však kalkulujú s tým, že vlna dopytu môže opadnúť, a rozmýšľajú aj nad alternatívami svojho nasmerovania. V dobe ekonomického útlmu sa však ako malá jednotka cítia komfortne, pretože na rozdiel od veľkých architektonických štúdií sú flexibilnejší a nemusia na pleciach niesť oveľa väčší tlak pri zabezpečovaní práce.