Záťažový test pre ECB: boj s infláciou na úkor finančnej stablity

Kapitán lode nesmie uhnúť z kurzu len preto, že sa zrazu do lode oprie bočný vietor. Takto poeticky okomentoval guvernér Národnej banky Slovenska Peter Kažimír nedávne zvýšenie úrokových sadzieb ECB. Podľa neho bolo zvyšovanie sadzieb o ďalšieho pol percentného bodu, od júla spolu o 350 bázických bodov, „nevyhnutné a potrebné“. Či Rada guvernérov ECB skutočne bude dobrým kapitánom, ukážu najbližšie mesiace. Ignorovať bočný vietor totiž môže byť zásadná chyba.

Európska centrálna banka sa v ostatných týždňoch dostala do prekérnej situácie. Celková inflácia síce začína klesať, no jadrová inflácia, očistená od cien potravín a energií, vzrástla na nové historické maximum. Tú by v raste mohol ďalej podporovať rast pracovných nákladov, ktorý podľa obáv mnohých ekonómov môže vytvoriť cenovo-mzdovú špirálu ako v 70. rokoch minulého storočia.

Navyše, v niektorých krajinách, napríklad aj na Slovensku, je inflácia nadmieru vysoká. Aj preto domáci centrálni bankári čelia silnému politickému tlaku na jej skrotenie. Najmä po tom, čo zlyhali v jej predpovedaní.

Posolstvo zo zasadnutia ECB, ale aj z komentára P. Kažimíra bolo zrejmé: turbulencie na zahraničných finančných trhoch sa nás netýkajú, pretože európsky bankový sektor je silný, a tak sa prioritne budeme venovať hrozbe vysokej inflácie.

V deň zvýšenia sadzieb ešte nebola situácia s problémovou bankou Credit Suisse, jednou z tridsiatky systémovo dôležitých bánk, zďaleka vyriešená. No centrálni bankári už začali mávať víťaznou vlajkou. Ako napísal P. Kažimír: „Dnes môžeme, môžete, pokojne spávať,“ vďaka prísnej regulácii sú podľa neho banky v bezpečí.

Dilema centrálnych bánk

ECB postupuje v súlade s takzvaným Tinbergenovým pravidlom, podľa ktorého sa centrálna banka môže zamerať na rozdielne ciele, ak má nástroje na ich dosiahnutie. Na zlomenie inflácie má k dispozícii vyššie sadzby a na zastavenie finančnej paniky nové regulačné rámce a možnosť vytiahnuť z talóna ďalšie kvantitatívne uvoľňovanie.

V skutočnosti jej však táto politika nikdy nevyšla. Naopak, zvyšovanie úrokových sadzieb počas prebiehajúcej finančnej krízy v júli 2008, a tiež v lete 2011 počas prebiehajúcej európskej dlhovej krízy, skončili blamážou a výrazne prispeli k finančnej nestabilite. Podľa niektorých analytikov sa to podobnou alebo ešte väčšou blamážou skončí aj tentoraz.

Podľa prezidentky ECB Christine Lagardovej však obchod medzi finančnou stabilitou a infláciou nie je možný. Je to však problematický pohľad, čo dokazuje aj zlyhanie štyroch bánk v priebehu dvoch týždňov. Problém s bankovým sektorom je totiž systémový a pre finančnú stabilitu zásadný.

V ostatných dvoch týždňoch mala nálada na finančnom trhu charakter paniky, a to napriek krokom, ktoré centrálne banky podnikli: od verbálnych vyjadrení cez dodávanie likvidity až po koordinované vklady v bankových inštitúciách. Táto nálada odzrkadľuje krehkosť vnímania situácie investormi, ktorí sa obávajú rozšírenia problémov a následne vysokých strát.

Inými slovami, optimizmus, hľadanie výhodných nákupov a sebavedomie vystriedali strach, znižovanie rizika a útek do bezpečia. Napriek rétorike centrálnych bánk je finančný trh v zajatí neistoty a nestability.

Sú na to dva hlavné dôvody. Prvým je prichádzajúci koniec obchodného cyklu, ktorý sa vždy končí recesiou. Tá sa pravidelne opakuje a zvyčajne ju spúšťa horúci trh práce a zvýšená inflácia. Tie sa snaží skrotiť centrálna banka rastom úrokových sadzieb.

Z pohľadu ekonomickej histórie sa globálna ekonomika v posledných mesiacoch výrazne priblížila k recesii a je iba otázkou času, kedy sa do nej aj dostane. Reči o mäkkom pristátí sú len marketingovým pojmom, ktorý má len málo spoločné s ekonomickou realitou.

Druhým dôvodom obáv investorov je zdravie bánk a ostatných finančných inštitúcii. Recesia je spojená s nižšími výdavkami, menšími ziskami, so slabším rastom ekonomiky, s nezamestnanosťou či problémami so splácaním dlhov. To má za následok zhoršovanie finančnej situácie mnohých domácností, firiem aj investičných spoločností.

Výsledkom je zníženie profitability bánk a v tom najhoršom prípade aj boj o ich prežitie. Z tohto pohľadu je prebiehajúci útok na banky pri rekordne nízkej nezamestnanosti a stále relatívne silnej ekonomike hrozivou ukážkou toho, čo sa bude diať v časoch skutočných ekonomických problémov.

Faktorom, ktorý stojí za tvorbou ekonomického cyklu, je dlh. Na začiatku pôsobí prorastovo, no keď sa naakumuluje a spojí so zvyšovaním úrokových sadzieb, vysoké dlhové splátky otočia ekonomický rast do recesie.

S rovnakými problémami, ktoré teraz pociťujú hypotekárni dlžníci, keď ich splátky rastú o stovky eur, sa borí celá ekonomika. Podľa dát S&P Global narástol globálny dlh na 349 percent HDP, čo je v porovnaní s predkrízovým rokom 2007 zvýšenie takmer o 150 percentuálnych bodov. V prepočte na obyvateľa ide o sumu 37 500 dolárov.

Ešte väčším problémom ako táto suma je splátka dlhu, ktorá sa pri ostatnom raste úrokových sadzieb navýšila o tri bilióny dolárov alebo 380 dolárov na osobu. Vyššie úrokové sadzby zaťažili dlžníkov sumou, ktorá nemá v histórii ľudstva obdobu. Takéto zvyšovanie dlhovej služby si vyžiada vysoké ekonomické aj finančné náklady.

ECB verí, že zvyšovaním sadzieb spomalí ekonomiku aj infláciu, ale nie natoľko, aby vznikla recesia a deflácia. Nepripúšťa si, že svojím konaním zároveň ohrozuje finančnú stabilitu.

Od júla však zvýšila úrokové sadzby už o 3,5 percentuálneho bodu, čo je najviac aj najrýchlejšie v celej histórii eurozóny. A to v časoch najväčšieho dlhu pri súčasne prebiehajúcej energetickej a inflačnej kríze, a tiež po dlhom období nulových sadzieb.

Je to úplne neznáma situácia, ktorej rizikovosť zvýrazňuje aj aktuálna banková panika. Kým Európska centrálna banka je vo svojom odhodlaní rezolútna, pragmatickejšia čínska centrálna banka (PBOC) je obozretnejšia. Pripúšťa, že razantné zvyšovanie úrokových sadzieb so sebou prináša riziká finančnej nestability.

PBOC hovorí o „dileme“ monetárnej politiky, kde na jednej strane stojí snaha skrotiť infláciu a na strane druhej finančná stabilita. Naznačuje, že pri neuvážene agresívnej monetárnej politike môžu problémy finančnej stability prerásť problémy s infláciou.

Vysoká inflácia je totižto vo svojej podstate iba následkom silného ekonomického rastu a finančnej stability. Bez jedného a druhého ju nemá čo živiť. Naopak, opakom inflácie je deflácia, ktorá je následkom slabého ekonomického rastu a finančnej nestability. Aj z dôvodu existujúcich rizík PBOC v snahe zlepšiť likviditu a odolnosť domáceho bankového sektora znížila povinné minimálne rezervy.

Mýtus lepkavej inflácie