Zásadné zmeny k lepšiemu v kontrolných inštitúciách nečakajme

V minulom volebnom období Smer-SD obsadzoval vedúce posty v kontrolných inštitúciách podľa klasického kľúča – nedovolil, aby sa na ich čelo dostali osoby, voči ktorým strana pojala podozrenie, že by vo funkcii nezohľadňovali v potrebnej miere záujmy Smeru a jeho predstaviteľov.

Takmer úplné ovládnutie kontrolného a regulačného aparátu štátu bolo v rozpore s tým, že jeho orgány majú podľa ústavy a zákonov konať nezávisle a presadzovať verejný záujem. Predseda Smeru význam kontrolných orgánov znižoval vyhláseniami, že „miera sebareflexie je v strane Smer nastavená tak vysoko, že pokiaľ ide o prípadné zlyhania, ani nepotrebuje kontrolné orgány“. Pritom fakty svedčia jednoznačne o opaku.

Kde niet žalobcu

Aj keď je jasné, že prokuratúra nie je kontrolným a ani regulačným orgánom v obvyklom poňatí, vo vzťahu k ústavným orgánom a činiteľom kontrolnú funkciu plní. A práve v nej dlhodobo zlyháva.

Na rozdiel od sudcov, ktorí podliehajú iba ústave a zákonom, prokurátori podliehajú aj nadriadeným. Niekedy viac ako zákonom, pretože prokuratúra funguje na monokratickom princípe – posledné a rozhodujúce slovo má vždy vyšší prokurátor. V konečnom dôsledku teda ten najvyšší. Dá sa preto povedať, že republika má takú prokuratúru, akého má generálneho prokurátora. Čo je hlavný dôvod, prečo na jeho výbere politikom tak veľmi záleží.

Doteraz sa na najvyššom poste prokuratúry vystriedalo šesť osôb. Dve boli vo funkcii iba krátko a o zvyšných štyroch sa dá povedať, že pod ich vedením si prokuratúra v mnohých prípadoch neplnila svoje poslanie. Namiesto toho, aby chránila zákonnosť, chránila pred zákonom politikov a vplyvné osoby, čím vytvorila zónu beztrestnosti pre privilegovaných.

Generálny prokurátor Jaromír Čižnár Zdroj: SITA

Každý z „generálnych“ poskytoval činiteľom, keď to naozaj potrebovali, prokurátorskú imunitu. Jej podstatou je, že trestne stíhaný nemôže byť nikto, koho neumožní stíhať prokurátor. Pretože tam, kde niet žalobcu, niet ani sudcu, exponenti moci tak boli a sú chránení pred následkami svojich činov.

Z iniciatívy Daniela Lipšica, ministra spravodlivosti v druhej vláde Mikuláša Dzurindu, bol zriadený Úrad špeciálnej prokuratúry – okrem iného aj preto, aby generálny prokurátor nemohol vplývať na trestné konanie vedené proti funkcionárom štátu. Podľa zákona z roku 2003 pod právomoc špeciálneho prokurátora spadajú ústavní činitelia vtedy, „ak sú podozriví zo spáchania trestného činu v súvislosti s ich právomocou a zodpovednosťou“.

Po trinástich rokoch je zrejmé, že špeciálny prokurátor Dušan Kováčik systém poskytovania prokurátorskej imunity nezrušil, ale priviedol k dokonalosti. Redaktor Marek Vagovič ho charakterizoval slovami, že „vychádza v ústrety vplyvným a bohatým, čím popiera základný zmysel úradu, na čele ktorého stojí“. Ak vezmeme do úvahy, že funkčné obdobie J. Čižnára končí v júni 2020 a D. Kováčika o rok neskôr, personálne predpoklady na zmenu k lepšiemu prakticky neexistujú.

Možnosť, že by Smer podporil alebo akceptoval legislatívne zmeny, ktoré by umožnili skorší odchod šéfov prokuratúry, je politicky nepriechodná a ústavne problematická. Spôsob, akým prokuratúru vedú, najsilnejšej strane vyhovuje.

Aj keby nejakým zázrakom bol prijatý zákon, ktorý by inak upravil voľbu generálneho a špeciálneho prokurátora, a v súvislosti s tým im skrátil funkčné obdobie, Ústavný súd v dnešnom zložení by takúto zmenu s najväčšou pravdepodobnosťou zablokoval. Ani predstava, že je možné, aby pod tlakom verejnosti obaja z funkcií odstúpili, nie je realistická. Ale možnosť dostať oboch vedúcich funkcionárov pod tlak tu predsa len existuje.