Verím, že niečo tam hore na nás dáva pozor. Nanešťastie je to vláda. Na klasický citát amerického filmára a komika Woodyho Allena si možno spomenú mnohí, ktorí sledovali priebeh minulotýždňového summitu lídrov krajín G20 v Soule. Jeho záver bol tiež klasický: dohodli sme sa, že sa dohodneme, dalo by sa preložiť zložito a nejasne formulované záverečné komuniké. Na to si už svet za tie roky zvykol. No v týchto časoch by prijal aj konkrétnejšie riešenia.
Diskusie už pred jeho konaním vzbudil komentár šéfa Svetovej banky Roberta Zoellicka v denníku The Financial Times. Oživil v ňom myšlienku zlatého štandardu – teda niečoho, čo skrachovalo pred štyrmi desaťročiami. V jeho novodobej predstave by malo pôsobiť ako súčasť opatrení rekonštrukcie medzinárodného menového systému, pričom by malo byť akýmsi „referenčným bodom trhových očakávaní týkajúcich sa inflácie, deflácie a vývoja mien“. Reakcie na jeho návrh boli (nielen v Soule) vlažné až odmietavé.
Namiesto dohody, ktorá by priniesla svetlo do veľkých rozporov týkajúcich sa obchodných nerovnováh a výmenných kurzov, sa lídri v Južnej Kórei zhodli iba na tom, že v budúcom roku sa dohodnú na „indikatívnych pravidlách“, ako kontrolovať rastúce deficity či prebytky bežných účtov platobnej bilancie.
Spojené štáty navrhovali, aby sa nadmerné deficity či prebytky redukovali dohodnutými percentami z výkonu ekonomiky. Proti boli napríklad i Európania v čele s Nemeckom a Číňania údajne boli dotlačení aj k výslednému nejasne formulovanému komuniké. Čína je predmetom kritiky rozvinutého sveta pre udržiavanie svojej meny na podhodnotených úrovniach. Za úspech summitu sa napokon mohlo považovať, že lídri vôbec tieto debaty viedli a neskončil sa úplným rozkolom. Môžu sa aspoň utešovať ďalšou Allenovou klasikou: Ak z času na čas nezlyháte, je to znak toho, že robíte niečo neveľmi inovatívne.