Vzostup a pád Pavla Ruska: z magnáta politik na jedno použitie a pomocník Kočnera

Zato jeho príbeh verejného činiteľa a politika sa definitívne uzavrel už pred desaťročím. Je v mnohom poučný, lebo ukazuje, ako sa podnikanie a politika v slovenských podmienkach navzájom kontaminujú. Predstava, že by verejnému životu prospelo, keby doň vstupovali osoby, ktoré sa podnikaním zabezpečili natoľko, že môžu z nezištných dôvodov pomáhať štátu a svojim spoluobčanom, je v mnohom naivná. Lebo každý z ekonomicky úspešných ľudí má svoju vlastnú motiváciu, ktorá sa potom prejaví v jeho verejnom pôsobení. Motivácia P. Ruska zjavne nezištná nebola.

Raketový štart

V polovici 90. rokov získal so spoločníčkou S. Volzovou licenciu na televízne vysielanie. Jediná cesta, ako sa k nej mohol dostať, viedla cez priazeň vtedajšej Mečiarovej garnitúry. Treba povedať, že viac sa o licenciu pričinila manželka P. Ruska a jeho spoločníčka ako on sám.

Nástup TV Markíza bol raketový a po niekoľkých mesiacoch sa z nej stalo najvplyvnejšie médium v krajine. Spočiatku sa televízia pod vedením P. Ruska správala tak, ako od nej Vladimír Mečiar očakával – submisívne voči vládnym predstaviteľom. Lenže postupne sa to zmenilo. Z Markízy sa stala mediálno-politická protiváha Slovenskej televízie, pretože tá propagandisticky slúžila V. Mečiarovi. Ako spolumajiteľ a generálny riaditeľ Markízy začal P. Rusko využívať svoj vplyv. Najskôr presadil, aby sa hovorcom a neskôr aj lídrom hlavnej opozičnej sily – Slovenskej demokratickej koalície – stal Mikuláš Dzurinda.

Pavol Rusko dnes Zdroj: SITA/Diana Černáková

Ruskova televízia sa v mnoho pričinila aj o volebný úspech Rudolfa Schustera a jeho Strany občanskeho porozumenia. V období prvej Dzurindovej vlády sa P. Rusko rozhodol, že svoj mediálny vplyv (okrem televízie disponoval aj rádiom Okey, týždenníkom Markíza a denníkom Národná obroda) skapitalizuje ako politik. Strana s názvom ANO (Aliancia nového občana) v roku 2002 uspela tak, že sa mohla stať súčasťou druhej Dzurindovej vlády. P. Rusko najskôr obsadil post podpredsedu parlamentu a v septembri 2003 ministra hospodárstva.

Začiatok konca

V druhej Dzurindovej vláde mal predseda ANO najviac konfliktov s KDH, ktoré vtedy viedol Pavol Hrušovský. Spory ani zďaleka nevyplývali iba z odlišnej liberálnej či konzervatívnej povahy oboch subjektov. Mali totiž ekonomicko-mocenský charakter. Prostredníctvom svojich nominantov predseda ANO ovládol štátne Slovenské elektrárne, pretože v ich päťčlennom predstavenstve mal tri osoby, čo sa KDH vonkoncom nepáčilo.

S ministrom vnútra Vladimírom Palkom sa dostal do sporu aj preto,