Vyššie dotácie, sponzoring, pôžičky. Ako chce štát prilákať do filmu súkromné peniaze

Medzi najúspešnejšie sa zaradil politický triler Únos, romantická komédia Všetko alebo nič, ktorá vznikla v česko-slovensko-poľskej koprodukcii, ale aj triler s čiernym humorom Čiara, na ktorom sa okrem slovenskej podieľala aj ukrajinská strana.

Koprodukčné partnerstvá viacerých štátov vedia filmárom zabezpečiť viac peňazí na samotnú realizáciu a rozšíria aj distribučné možnosti a medzinárodný divácky potenciál filmov.

Film na pleciach štátu

V podmienkach Slovenska je dlhodobo jediným relevantným zdrojom peňazí pre filmárov verejný sektor, konkrétne Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS) alebo Audiovizuálny fond (AVF), hovorí Zuzana Mistríková, producentka filmov Učiteľka (2016) či Mečiar (2017).

Slovenskí producenti mávajú problém zohnať finančných partnerov, a to nielen z radov domácich súkromných firiem, ale aj spomedzi zahraničných koproducentov. Kým prvej skupine chýba napríklad zákon o sponzoringu, ktorý by im umožnil dať investíciu do nákladov, druhá by privítala lepšiu technologickú infraštruktúru, ale aj zaujímavejšiu protihodnotu za to, že u nás minie peniaze na svoj film.

„Zahraničné investície sú priamoúmerné nášmu vplyvu na medzinárodnej scéne,“ hovorí na rovinu Milan Stráňava, producent Únosu či koproducent filmu Legenda o lietajúcom Cypriánovi (2010). Z. Mistríková rozvíja myšlienku ďalej: „V regióne je celý rad krajín, ktoré sú na spoluprácu pripravené lepšie ako my. Podmienky na to, aby boli zahraničným filmárom dobrým servisným a finančne výhodným partnerom, totiž začali vytvárať omnoho skôr.“

„Neštátne zdroje, domáce či zahraničné, nemajú dôvod investovať do filmov aj preto, lebo návratnosť v malých krajinách s okrajovým jazykom je nízka až riziková,“ osvetľuje pre TREND producent Patrik Pašš.

Aj to je jeden z dôvodov, prečo na Slovensku možno v zmysle európskych pravidiel podporovať audiovizuálnu produkciu z verejných zdrojov až do výšky sto percent oprávených nákladov. P. Pašš sa so súkromnými zdrojmi stretol napríklad pri svojom filme Nickyho rodina (2011) o Sirovi Nicholasovi Wintonovi, ktorý zachránil pred druhou svetovou vojnou takmer sedem stoviek židovských detí z Československa. Súkromné peniaze tu pokryli asi desatinu rozpočtu.

Pri filme Čiara tvoril podiel ukrajinského koproducenta 30 percent. Plnenie od partnerských firiem má na Slovensku väčšinou formu barterovania služieb. „Priame financovanie je ojedinelé. Záleží na téme filmu, obsadení, ako aj výške sumy,“ vysvetľuje M. Stráňava.

Príliš vysoký limit

Ešte pred tromi rokmi bol jediným finančným nástrojom AVF na podporu slovenskej kinematografie program Tvorba a realizácie audiovizuálnych diel, ktorý podporuje slovenské aj koprodukčné filmy. Projekty posudzujú odborné komisie, ktoré odporúčajú, kto, na čo a v akej výške dostane dotáciu. Napríklad v roku 2016 rozdelil AVF cez tento program vyše 5,7 milióna eur na stošesťdesiat projektov hraných, dokumentárnych, animovaných a školských filmov vrátane titulov ako Čiara, Únos, Po strništi bos (2017) či Baba z ľadu (2017).

Tento program funguje od začiatku fondu, pričom v roku 2015 k nemu pribudol ďalší s názvom Podpora audiovizuálneho priemyslu. Má dva primárne ciele: pritiahnuť do slovenského filmového „biznisu“ viac súkromných peňazí, domácich aj zahraničných, a zároveň presvedčiť medzinárodné štáby, aby na Slovensku nakrúcali svoje filmy. Štát im za to ponúkol možnosť spätného preplatenia dvadsať percent nákladov preukázateľne preinvestovaných na Slovensku. Jednou z podmienok pritom bolo, aby na našom území minuli minimálne dva milióny eur.

Suma sa mnohým producentom zdala privysoká. Ako argument uviedli, že náklady na výrobu slovenských filmov sa pohybujú pod touto úrovňou. Uchádzať sa o ňu preto malo zmysel iba pre väčšie zahraničné produkcie než pre slovenské koprodukčné projekty. Podľa Z. Mistríkovej však 20-percentné zvýhodnenie zo strany štátu samo osebe stačiť nemusí aj preto, lebo zahraniční filmári si radšej zvolia technologicky lepšie vybavené okolité krajiny, ako je Česko či Maďarsko, ktoré bude kvalitou a komplexnosťou veľmi ťažké tak skoro dobehnúť.

Pôvodné obavy producentov napokon potvrdili aj štatistiky. V prvom roku fungovania nového programu dostal AVF len jednu žiadosť o spätnú dotáciu, o rok neskôr tiež len štyri.

Dotácie AVF v programe Tvorba a realizácia audiovizuálnych diel

Zrazu trojnásobný záujem

Situácia sa opäť rozhýbala v auguste minulého roku, keď začala platiť novela zákona o AVF, ktorá minimálnu sumu preinvestovaných peňazí na Slovensku výrazne znížila. Pre jeden film alebo dokumentárny či animovaný seriál ju ministerstvo kultúry stanovilo