Zdroj: Adam Šakový
Dizajnér Slavomír Ozaník je veľmi vzdialeným ideovým potomkom G. Pococka. Tiež sa živo zaujíma o využitie prúdenia vzduchu pri pozemnej doprave. Motiváciou mu však nie je šetrenie za živé kone, ale skôr nahradenie tých pod kapotou. Nosnou témou jeho experimentálneho diplomového projektu, ktorý vznikol v spolupráci s automobilkou Mercedes-Benz, bola otázka alternatívneho pohonu.
Zdroj: Adam Šakový
Sila prírody
Najlepšie riešenia často vznikajú z osobnej potreby. S. Ozaník mal vždy blízko k „lietadielkám“, akrobatickým šarkanom alebo windsurfingu – čiže rôznym druhom pohybu, ktoré si vystačia s prírodnou silou. Veľké otvorené pole za jeho bytovkou v Bytči ho vždy lákalo ako možná dráha pre vetrom poháňané vozidlo. Tak vznikol podnet na diplomový projekt pozemnej plachetnice, ktorý dnes ašpiruje na cenu rektora bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení (VŠVU).
„Zvolil som si tému alternatívneho pohonu, no nechcel som ísť cestou dnes populárnych elektromobilov či vodíkových riešení. Mojím plánom bolo vozidlo, pri ktorom človek bude cítiť a zároveň ovládať nápor prírodnej energie, čo by mohlo zmeniť jeho pohľad na transport,“ vysvetľuje dizajnér.
Výsledkom je koncept odľahčeného pozemného vozidla s rozmermi zhruba dva krát štyri metre, ktorého najvýraznejším prvkom sú trojmetrové „plachty“ či skôr krídla. Na nich je založený princíp pohybu. Klasické využitie vetra počíta s náporom prúdiaceho vzduchu do plachiet z pružného materiálu. Na rozdiel od toho stavia futuristická plachetnica S. Ozaníka na pevné polohovateľné krídla a fyzikálny efekt vztlaku, ktorý sa využíva v leteckej doprave.
Pri ovládaní vozidla sa ponúkajú dve možnosti. Posádku môžu tvoriť dvaja ľudia, pričom jeden manuálne nastavuje polohu krídiel vo a druhý určuje smer jazdy. Pri sofistikovanejšej verzii ovláda krídla počítač vyhodnocujúci prúdenie vzduchu a pasažier si len užíva jazdu. Tento spôsob využitia vozidla si nevyžaduje žiadne znalosti z aerodynamiky, a preto môže cieliť na široké publikum. Osvojenie si jazdy na pozemnej plachetnici by takto nemalo byť komplikovanejšie ako jazda na bicykli.
Skica modelu prispôsobeného pre pohyb na vode. Zdroj: Slavomír Ozaník
Ľad, voda, zem
„Celý dizajn som od začiatku riešil tak, aby bol stopercentne funkčný,“ hovorí S. Ozaník. Tým sa jeho postup odlišuje napríklad od klasického tvarovania v automobilovej sfére. Autá obsahujú funkčné prvky – motor či kolesá – a dizajnér dodáva celku vozidla emóciu vo vzhľade interiéru alebo pri líniách karosérie. Pre väčšinu mladých dizajnérov je najatraktívnejšie práve navrhovanie áut, pričom sa snažia byť maximálne zdatní v kreslení tvarov a otázky kontextu dopravy či spôsobu pohonu ich až tak nezaujímajú. Sú však aj takí, ktorí chcú vyniknúť a rozmýšľajú inak.
Pri tvarovaní pozemnej plachetnice nešlo S. Ozaníkovi primárne o vyvolanie dojmu, ale o veľmi úzke prepojenie s funkčnosťou. Stavba vozidla je jednoduchá: základ tvorí nosná konštrukcia, ktorá je ukrytá pod aerodynamický laminátový kryt. Na konštrukcii sú upevnené krídla a flexibilné neoprénové miesta na sedenie. „Samozrejme, že tam sú aj estetické prvky, ktoré sa v procese tvorby upravovali, aby vozidlo vyzeralo lepšie. No hlavný zámer bol vytvoriť plne funkčný stroj,“ tvrdí S. Ozaník.
Dizajnový koncept plachetnice vznikol v koordinácii s automobilkou Mercedes-Benz. S. Ozaník minulý rok absolvoval vo firme šesťmesačnú stáž, počas ktorej sa naučil pracovať s jej aktuálnym dizajnovým jazykom. Ide o výrazové spektrum, v ktorom sa tvorba dizajnu automobilky v určitom období pohybuje. Preto aj línie pozemnej plachetnice komunikujú s tvaroslovím Mercedesu. Konzultácie i oponentúra diplomovej práce prebiehali na základe výmeny a dolaďovania skíc so štúdiom advanced dizajnu v nemeckom Sindelfingene.
Konkrétny diplomový model je určený pre pohyb na ľade, pričom dotyk s povrchom zabezpečujú sklznice. Vozidlo je však flexibilné aj pre iné druhy pohybu a S. Ozaník preto vytvoril aj skice modelov, do ktorých môžu byť zakomponované kolesá. Myslel tiež na koncept vodnej verzie. Stroj v tomto prípade disponuje prednými „chápadlami“ ohnutými smerom nadol, čím kopíruje lietadlový spôsob plavby rýchlostných katamaránov.
Zdroj: Adam Šakový
Jasná cieľovka
Automobilka Mercedes-Benz zatiaľ vozidlá na veterný pohon v oficiálnom portfóliu nemá. Experimentálny projekt tohto typu sa však už pod značkou trojcípej hviezdy objavil. V roku 2008 to bol koncept Formula Zero z amerických vývojárskych dielní automobilky. Model kombinoval elektrický a veterný pohon a tvarovo spájal súťažné vozidlo F1 s trupom lietadla a veľkým vertikálnym krídlom.
V širšom kontexte scény veterných projektov vyčnieva anglický Greenbird, ktorý bol zostrojený na dosahovanie rekordov v tomto segmente, čo sa mu v roku 2009 s vyše dvesto kilometrami za hodinu aj podarilo. Model S. Ozaníka však necieli na preteky ani rekordy. Zámerom je využitie pri športovom oddychu širšieho publika. V tejto oblasti sa dostáva do kontaktu s ďalším existujúcim druhom, ktorým je takzvaný land sailing, čiže pozemné plachtenie. Od diplomového projektu sa tieto vozidlá odlišujú tým, že jednoduchú konštrukciu kombinujú s klasickou plachtou, čím pripomínajú windsurfing na kolesách.
Na otázku, či existuje stroj porovnateľný s jeho konceptom, S. Ozaník krúti hlavou. Solitérnosť svojho modelu však vníma ako výhodu a o potenciálnej cieľovej skupine má úplne jasno. „Ide mi o vytvorenie alternatívy, a to nielen v pohone, ale aj v pohľade na vetrom poháňaný pohyb. Chcem prilákať aj tých, ktorí sú zvyknutí na výkonné autá a do jednoduchej pozemnej plachetnice by si nesadli. Ak by však niekde v Chorvátsku či Grécku uvideli na vode môj dizajn a navyše s tým, že stroj ovláda počítač, tak by ich to po vyskúšaní sily vetra mohlo výrazne nadchnúť,“ tvrdí dizajnér. Jeho plachetnica nie je zameraná na každodenné využitie, ale skôr na voľnočasové aktivity. Tu vidí dizajnér široký potenciál záujmu aj medzi mladými ľuďmi, ktorí sa stále vrhajú na nové športy. Jeho projektu je blízky napríklad kiteboarding, čiže surfovanie, pri ktorom je jazdec ťahaný vlečným drakom.
Koncept Formula Zero z roku 2008, ktorý kombinoval veternú a elektrickú energiu. Zdroj: Mercedes-Benz
Zatiaľ bez investora
Diplomový projekt S. Ozaníka v spolupráci s Mercedesom je ďalším z mnohých príkladov smerovania ateliéru transport dizajnu na VŠVU pod vedením Štefana Kleina. Stalo sa už pravidlom, že študenti sa počas štúdia majú možnosť uchádzať o stáže v automobilkách. To im prináša skúsenosti s tímovou tvorbou dizajnu v praxi a často otvára aj vyhliadky na budúce zamestnanie. Rastie tiež sebavedomie pri uchádzaní sa o možné posty a odvaha pustiť sa do experimentálnych projektov. Prínosom sú aj nadviazané kontakty, ktoré môžu mladí dizajnéri ďalej využiť aj na Slovensku. To je aj prípad S. Ozaníka, ktorý si po stáži v Mercedesi (predtým aj vo Volkswagene) udržal pracovné väzby s dizajnérskym štúdiom a jedným z výsledkov pretrvávajúcej spolupráce je aj jeho diplomovka.
Obhájením študentskej práce koncept nekončí. O tom, že pri modeli nejde len o fantáziu, dizajnér presviedča tvrdením, že ide o „teoreticky plne funkčný model“. Vo vysvetlení pre laika to znamená, že nápad nevznikal len v konzultáciách s dizajnérmi, ale aj s konštruktérom. Parametre krídiel, rámu, posedu, pohonu a ovládania pri modeli s ručným riadením sú nastavené tak, že stroj by mal v reáli fungovať.
Ďalším krokom by malo byť skonštruovanie testovacieho prototypu, na čo sa už S. Ozaníkovi prihlásilo niekoľko nadšencov s ponukou pomoci. Možných investorov zatiaľ cielene neoslovuje a v blízkej budúcnosti sa chce predbežne sústrediť na ďalší vývin modelu vo vlastnej réžii.
Možnú cenu budúceho vozidla si S. Ozaník odhadnúť netrúfa a vysvetľuje, že by do veľkej miery závisela od použitých materiálov a od vyhotovenia v manuálnej či počítačom riadenej mechanike. A tiež od toho, či by stroj pod svoje krídla zobrala známa značka ako napríklad Mercedes-Benz.
Zdroj: Slavomír Ozaník
Zdroj: Slavomír Ozaník
Zdroj: Adam Šakový
