Niektorí členovia kabinetu, ako napríklad minister financií Ján Počiatek alebo minister spravodlivosti Štefan Harabin, videli rovnako ako Protimonopolný úrad či Legislatívna rada vlády, že premiérom presadzovaný zákaz zisku je veľmi riskantný, lebo vedie k drahým arbitrážnym sporom a možným prehrám.
Lenže keď o tom rokovala vláda, rozhodnutie o zákaze zisku podporil kabinet jednomyseľne. Nesúhlasiaci ministri neriskovali svoju kariéru a dali prednosť tomu, že premiér zatiahol celú krajinu do nepotrebného a extrémneho rizika.
Dvaja koaliční partneri, Mečiarovo HZDS a Slotova SNS, mali právo postaviť sa premiérovi a Smeru na odpor, lebo zákon o zákaze zisku bol v rozpore s programovým vyhlásením vlády. Treba povedať, že mu obaja odpor naozaj kládli, ale keď R. Fico pohrozil, že ak zákon nebude prijatý, bude to znamenať koniec vládnej koalície, jeho parneri sa poddali. Poslanci HZDS nehlasovali proti zákazu a poslanci SNS ho v parlamente podporili, lebo ako povedal ich predseda Ján Slota, „koalícia je dôležitejšia priorita ako vlastné presvedčenie“.
Službu republike a záchranu premiérovi mohol poskytnúť aj prezident Ivan Gašparovič, keby sa po prijatí zákona v októbri 2007 obrátil na Ústavný súd, že má pochybnosti, či je z ústavného hľadiska v poriadku. Lenže I. Gašparovič funkciu vykonával asistenčne – novelu bez váhania podpísal, čím poskytol Smeru a jeho predsedovi ďalší dôvod, aby ho podporili v blížiacich sa prezidentských voľbách. Nielen docent práva R. Fico, ale aj docent práva I. Gašparovič verejnosť chlácholil, že pokiaľ ide o arbitráže, „tak si myslím, že nie je potrebné mať až také veľké obavy“. Z čoho je zrejmé, ako veľmi sa treba báť politikov, ktorí sa ničoho neobávajú.
Ilustrácia ku komentáru Mariána Leška Vydaný napospas (vlastnej obsesii) Zdroj: Danglár
Posledná inštancia, ktorá mohla R. Fica zachrániť pred ním samým, bol Ústavný súd. Lenže ten vo februári 2009 nevyhovel žiadosti, aby pozastavil účinnosť zákona, pretože požiadavku „nepodporila nadpolovičná väčšina všetkých sudcov Ústavného súdu“. Zato v januári 2011 sa už potrebná väčšina našla, aby vyhlásila, že zákaz zisku nie je v súlade s ústavou.
Príbeh o tom, ako vplyvný politik nedostal od nikoho účinnú pomoc, je nielen smutný, ale aj poučný. Poukazuje na to, že každý politik, a predovšetkým ten najmocnejší, potrebuje korekciu. Je nešťastím pre krajinu, ak je práve najvplyvnejší politik štátu vydaný napospas vlastnej obsesii.
