Voľby prekvapili každého, ale Smer museli šokovať

Faktom je, že horšie ako teraz dopadli pre Smer už len voľby do samosprávnych krajov v roku 2001, keď strana bol len na začiatku svojej politickej dráhy. Všetko nasvedčuje tomu, že po vrchole v rokoch 2012 a 2013 sa subjekt Roberta Fica ocitol na šikmej ploche zostupu.

Pravdepodobne sa aj v prípade Smeru opakuje scenár, známy už z čias HZDS: každé ďalšie voľby budú ďalším ústupom z pozícií. Otvorenou zostáva otázka, či aj v ďalších voľbách bude prepad rovnako dramatický až drastický ako pri voľbách regionálnych.

Hlavným dôvodom hlbokého prepadu Smeru nie sú individuálne chyby jednotlivých kandidátov ani zlyhanie strany pri príprave a realizácii ich kampaní. Najzávažnejším faktorom, ktorý je za poklesom podpory, je celková vyčerpanosť a politická opotrebovanosť strany a jej vedenia.

Túto tendenciu, ktorá vyplýva z ich dlhoročného pôsobenia vo verejnom živote, už nie je možné zvrátiť, iba spomaliť. Takýto spomaľujúci efekt môžu mať len politické, programové či personálne zmeny v strane, ale určite nie volebné inžinierstvo, o aké sa strana márne a kontraproduktívne pokúsila.

Volebné inžinierstvo

Zákaz zverejňovania prieskumov verejnej mienky dva týždne pred hlasovaním urobil z volieb jazdu do tmy. Temnota postihla všetkých, ale Smer najviac, lebo prieskumy verejnej mienky sú pre stranu obvykle priaznivé – kým do volieb zostávajú tri týždne, respondenti na otázku, komu dajú hlas, odpovedajú vžitým a naučeným spôsobom.

Už pár rokov je však známe, že voliči pod vplyvom blížiaceho sa termínu volieb prehodnocujú svoje preferencie a pred volebnou urnou urobia rozhodnutie, ktoré je až príliš často v rozpore s tým, čo hovoria anketárom. Dvojtýždňové moratórium tak nepomáha stranám s tradične vysokými preferenciami, ale tým, ktoré rýchlo – a vďaka moratóriu neviditeľne – rastú pred voľbami.

Predseda Smeru prišiel o svoj hlavný refrén, že voči vládnej koalícii neexistuje žiadna politická alternatíva

Druhé rozhodnutie, ktoré Smer a spol. presadili pred tohtoročnými regionálnymi voľbami, môže slúžiť ako príklad kontraproduktívneho účelového opatrenia. Jednokolové voľby presadila koalícia v domnení, že väčšinové hlasovanie pomôže dlhodobo známym kandidátom s najsilnejšou straníckou podporou. Ukázalo sa, opozičné strany ich dokázali využiť vo svoj prospech, vďaka čomu uspeli aj v krajoch, kde mali kandidáti Smeru šancu, aby v druhom kole zvrátili voľby vo svoj prospech.

Výsledky hlasovania do značnej miery ovplyvnila