Pred vyše 30 rokmi prišiel americký filozof Francis Fukuyama s tézou „konca dejín“, keď Západ so svojou liberálnou demokraciou vyhral studenú vojnu. Znamenalo to menej geopolitickej nervozity a väčšiu globalizáciu s pozitívnym efektom na ekonomický rast a udržanie inflácie na uzde. Výrazne k tomu prispel aj dynamický vzostup čínskej ekonomiky – výrobnej dielne sveta.

Aktuálne sa zdá, že toto obdobie hojnosti, ktoré bolo považované už za „normál“, je na konci. Obrazne povedané, nastáva „koniec konca dejín“. Vojnový oheň sa rozhorieva vo viacerých regiónoch, dominanciu Západu a unipolaritu sveta viac či menej úspešne narušuje Čína, Rusko a vo všeobecnosti globálny juh. Bezpečnosť dostáva prednosť pred nákladovou efektivitou vo výrobnom sektore so skracovaním dodávateľských reťazcov (k čomu prispela aj koronakríza), čo znamená koniec vyberania „mierovej dividendy“.

To všetko bude viesť k zvýšenej makroekonomickej volatilite, neistote a obťažnosti ekonomických prognóz pri vyšších inflačných tlakoch, ergo k pomalšiemu hospodárskemu rastu.

Centrálne banky nebudú mať veľký priestor na expanziu menovej politiky s kvantitatívnym uvoľňovaním a úrokovými sadzbami na nule pri akomkoľvek ekonomickom „zakašľaní“, keď ich bude obmedzovať už zmienená inflácia. Teda na ich záchrannú sieť a „put opciu“ sa nebudeme môcť príliš spoliehať. Ani vlády sa nebudú môcť toľko a tak rýchlo (ďalej) zadlžovať pri vyšších nákladoch dlhu, ktoré začnú čoskoro viac ťažiť ich obrovský „dlhový batoh“. Skôr naopak, pri nízkej ochote šetriť budú hľadať nové zdroje príjmov cez rast daní, čo bude retardérom investičnej aktivity aj spotreby.

Všetky tieto faktory budú mať implikácie na správanie jednotlivých tried aktív v nasledujúcich rokoch. Akcie, ako tá najrizikovejšia, doručia stále najvyššie zhodnotenie, no zrejme pri vyšších výkyvoch a častejších korekciách s poklesom valuácií, ktoré sú najmä v Spojených štátoch ešte stále odtrhnuté od zvýšených úrokových sadzieb. To implikuje skromnejšiu (vysokú jednocifernú) návratnosť Wall Street ako v nedávnych zlatovlasých časoch, kde by mali byť v predstihu hodnotové akcie nad rastovými. Nadpriemerne by sa však malo dariť dlhopisovým investíciám, kde by podnikový dlh mohol mať priemernú ročnú návratnosť blížiacu sa k siedmim percentám. Tradičné 60/40 portfóliá by tak mohli dosiahnuť priemernú ročnú výkonnosť blížiacu sa k ôsmim percentám. Okrem toho zelená ideológia Západu s podinvestovanosťou do fosílnych zdrojov by mohla znamenať aj tlak na vyššie ceny energií a komodít ako takých, ktoré by sa mohlo oplatiť mať v portfóliu ako zaistenie proti inflácii.

Stanislav Pánis

Analytik J&T BANKY. Po štúdiu v odbore financie, bankovníctvo a investovanie na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici pracoval od roku 2006 v oblasti obchodovania a investovania na finančných trhoch. V J&T BANKE pôsobí od roku 2011.

Upozornenie

Upozornenie: Redakcia sa nemusí stotožňovať s názorom autora