Vojna solárnych panelov prerastá do vojny áut. Ako sa chrániť pred zlou konkurenciou

Stačí niekoľko rokov a svet sa môže dramaticky zmeniť. Napríklad v roku 2007 Európska únia kraľovala vo výrobe solárnych panelov, keď produkovala takmer tretinu z nich. Prišla však finančná kríza a silná konkurencia, čo situáciu rýchlo zmenilo. Konkurencia pomáha, ale ak je príliš lacná a súvisí s masívnou štátnou podporou, často zničí pôvodných výrobcov, ktorí sa jej nedokážu brániť. Príkladom sú americké automobilky či európski výrobcovia čipov, ktorí na konci minulého storočia nedokázali čeliť japonskej či kórejskej konkurencii. Na spotrebiteľa to však malo blahodarný efekt, keďže mohol kupovať kvalitnejší tovar lacnejšie, no na domácich výrobcov a zamestnanosť to malo dlhodobo negatívny vplyv. No kým sa svet globalizoval, bolestivé následky nekorektnej konkurencie sa dali prehliadnuť. S príchodom covidu a následnej deglobalizácie sa však spory začali stupňovať. Teraz sa počítajú škody a s nimi prichádzajú ďalšie obavy o udržanie domácej zamestnanosti či bezpečnej dodávateľskej siete v mnohých krajinách sveta. Následkom sú začínajúce obchodné vojny. 

Solárne panely sú príkladom, ako môže technologický líder v priebehu niekoľkých rokov prísť o svoje prvenstvo. Aj Čína začala subvencovať výrobu solárnych panelov iba začiatkom storočia. Vysoké kapitálové investície, lacná pracovná sila a rýchle prebratie európskeho know-how prispeli k tomu, že druhá najväčšia ekonomika sveta momentálne vyrába 80 percent globálnej produkcie solárnych panelov. V niektorých komponentoch má takmer úplný monopol. Nepomohlo ani to, že Európska komisia v roku 2012 spustila vyšetrovanie čínskych dampingových praktík a v nasledujúcom roku zaviedla takmer 50-percentné clá na dovážané výrobky. Škoda sa už stala. Najväčší nemecký výrobca Q-Cells nedokázal pri kríze čeliť prepadu cien panelov o tri štvrtiny a v roku 2011 sa dostal do bankrotu. „Tridsať rokov deregulácie a politiky voľného obchodu v Európe ironicky viedlo k triumfu Komunistickej strany Číny,“ povedal europoslanec Raphaël Glucksmann. 

V súčasnosti, keď Brusel plánuje, že solárna energia sa do roku 2030 stane najväčším zdrojom elektrickej energie, by sa kontinentu silní výrobcovia hodili. Namiesto toho prišiel ich útlm a rast dominancie Číny, ktorá od roku 2011 investovala do solárnej kapacity 10-násobne viac ako Európa, tvrdí Medzinárodná agentúra pre energiu. Z pohľadu ceny to bolo víťazstvo, ktoré prispelo k preferovaniu solárnej energie v samotnej EÚ. V roku 2021 Únia inštalovala 26 gigawattov fotovoltických modulov, a to len za tretinovú cenu v porovnaní s polovičným výkonom v roku 2010. Teší sa aj Čína, keďže sa jej podarilo znížiť závislosť od ropy, čo bol pôvodný cieľ politiky podpory solárnych panelov. Veď v roku 2000 jeden obyvateľ Číny spotreboval ročne iba barel ropy, no priemerný Američan až 20 barelov. Čína nemala zdroje na to, aby dokázala Spojeným štátom konkurovať v nákupe ropy, ktorú si rastúca ekonomika v budúcnosti vyžiada, a tak sa uchýlila k alternatívnym zdrojom, v ktorých je momentálne svetovým lídrom. Benefit tejto politiky sa ukázal v nevídanom prechode na vozidlá s elektrickou batériou v posledných dvoch rokoch. Čína začala svetu zrazu dominovať aj vo výrobe elektromobilov a v ich zavádzaní, z čoho sa až doteraz tešili všetci. No posledné roky sa ukázala odvrátená tvár tejto politiky. 

Od solárnych panelov k autám

Keby čínska ekonomika rástla tak, ako komunistická strana plánovala, domáca výroba elektromobilov by dokázala naplniť domáci dopyt. V posledných rokoch sa však hospodárstvo krajiny výrazne spomalilo a počas covidu takmer zastalo. Žiadny veľký ekonomický odraz po pandémii neprišiel, naopak, čínsku finančnú stabilitu zasiahol masívny dlh realitných developerov. Rast HDP sa prepadol na zlomky úrovní spred desiatich rokov. Čínska vláda však pritom vo veľkom podporovala výrobu a adopciu elektromobilov. Znížený dopyt a zvýšená ponuka spôsobili, že na domácom trhu vznikla „masívna nadmerná kapacita“, ako ju nazval Bill Russo, bývalý šéf Chrysleru v Číne a zakladateľ poradenskej firmy Automobility. „Na trhu je previs 25 miliónov vozidiel,“ pokračuje. Pritom predajný objem klesá od roku 2017 a súvisí so zhoršujúcou sa čínskou demografiou. Najjednoduchší spôsob, ako tento previs znížiť, je export. A tak čínske firmy za pomoci vlády „elektromobilizujú“ svet.

Komunistická vláda spravila z neresti cnosť a prišla so snahou stať sa globálnou automobilovou veľmocou, a to v rekordne krátkom čase. V roku 2021 čínsky export vozidiel predbehol Južnú Kóreu, v roku 2022 Nemecko a tento rok predbehne Japonsko, odhaduje Moody’s. Čína tak v priebehu troch rokov predbehla najväčšie automobilové veľmoci a získala prvenstvo v exporte automobilov. Podľa konzultačnej spoločnosti AlixPartners bude do konca desaťročia stáť takmer za tretinou globálnej exportnej kapacity. Otázka však je, ako dlho bude zvyšok sveta tolerovať čínsku expanziu.