Vlachynský: Štátna poisťovňa je najväčší slon v porceláne

Zdravotnícky analytik Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz Martin Vlachynský hovorí o skrytých následkoch podfinancovaného zdravotníctva a spôsoboch, ako situáciu riešiť z krátkodobého aj dlhodobého hľadiska. 

Zdravotníctvo očividne potrebuje viac peňazí. Ako to môže vyriešiť štát? 

Jeden spôsob je ad hoc dofinancovanie zdravotníctva – zoberiem peniaze lopatou a hodím ich do systému, aby bolo ticho. To je presne nedávne dofinancovanie VšZP, predtým sa to robilo cez zvyšovanie platieb za poistencov štátu. Druhým spôsobom je schovanie diery v zdravotníctve.

Ako sa dokáže diera skryť? 

Väčšinou cez vytváranie kapitálového dlhu. To znamená, že nemocnica mala tento rok meniť okná, ale keďže peniaze nevychádzajú, odsunie to na budúci rok. A na budúci to odsunie možno na ten ďalší. Alebo mala kúpiť CT, no nekúpila. Toto v rozpočte nevidíme, lebo nikto nesleduje na úrovni jednotlivých štátnych alebo nebodaj regionálnych nemocníc, aký kapitálový dlh tam vzniká. Tá diera sa dá schovať pod koberec v podobe kapitálového dlhu. Ale dá sa schovať aj takým spôsobom, že sa zníži dostupnosť zdravotnej starostlivosti. 

Tým, že sa zavrie nejaké zariadenie? 

To sa až tak často nestáva. Skôr tým, že sa jednoducho predĺžia čakacie lehoty. Tie sú neoficiálne prakticky už na všetko. Dnes je pomaly problém dostať sa aj k všeobecnému lekárovi. Takýmto spôsobom sa dostupnosť zdravotnej starostlivosti bude znižovať a diera sa upchá znížením výkonov v zdravotníctve. A to sa takisto nejakým spôsobom stratí, pretože opäť nikto nevyčísľuje, že napríklad tento rok čakáme na očného o týždeň viac, než sme čakali vlani. 

Ako by to malo fungovať optimálne? 

Tak, že zdravotné poisťovne by boli skutočnými poisťovňami. Robili by to, čo robí skutočná poisťovňa, ktorá poisťuje autá, majetok alebo ponúka životné poistenie – že si vytvára rezervy na budúce výdaje. Tie rezervy by mali vznikať priamo na úrovni poisťovní, nie štátu.

Ako by to fungovalo v praxi?  

Poisťovne by mali vytvárať rezervy na budúce očakávané výdavky plus nejakú rezervu. V prípade, že sa udeje niečo nečakané, takúto rezervu využiť. Toto sa však nedeje. Hlavným dôvodom je, že nemáme zadefinovaný nárok poistenca – nevieme, čo má poisťovňa počas roka zaplatiť. A to je kľúčový problém, ktorý znefunkčňuje slovenský systém. Dlhodobé finančné plánovanie je nemožné.

V programovom vyhlásení vlády je napísané, že nárok pacienta chcú zaviesť. Myslíte si, že sa im to podarí?