Hodinu pred poludním to pred rimavskosobotským supermarketom vyzerá rovnako ako pred každým iným Tescom v ktoromkoľvek slovenskom meste. Tie isté značky áut na poloprázdnom parkovisku, tie isté farby na budove, ten istý tovar v poloplných nákupných košíkoch. No predsa len je niečo, čo toto miesto odlišuje od zvyšku jeho slovenských klonov. Nie je to vysoký komín za parkoviskom. Ale to, čo komín ešte donedávna obklopovalo. Na mieste, kde dnes stojí supermarket, kedysi stáli budovy cukrovaru a pivovaru. Tam, kde sa pivo kedysi vyrábalo, sa dnes už len kupuje. Dva body toho istého kruhu. Na ktorých sa Gemerčania ocitli bez toho, aby sa vôbec pohli z miesta.
Premena potravinárskeho komplexu na supermarket zrejme nie je ojedinelá. No fakt, že v 25-tisícovom meste majú okrem Carrefouru zastúpenie všetky obchodné reťazce, je pozoruhodný. Tým, že R. Sobota je centrom okresu s najvyššou nezamestnanosťou na Slovensku – v októbri namerali 34,5 percenta. Čo je príčina mizérie tohto stredoslovenského mesta, ako sa v ňom podniká a aká je jeho budúcnosť? Odpovede sú podobne paradoxné ako hojný výskyt rimavskosobotských supermarketov.
Fraška v župnom dome
V honosne zdobenej klasicistickej budove bývalého (nového) župného domu sa o štvrtej poobede svieti už len v jednej miestnosti. Desivá socha bývalého gemerského župana Janka Jesenského na prízemí stráži poslancov rimavskosobotského mestského zastupiteľstva, ktorí o poschodie vyššie rokujú o výške dane z nehnuteľnosti pre firmy. „Žijeme pre toto mesto, máme ho radi a záleží nám na ňom,“ vyhlási podnikateľ Radovan Ceglédy, ktorému poslanci dovolili vystúpiť. Čiastočne a na diaľku tak vyvracia názor, podľa ktorého sa s koncom druhej svetovej vojny skončilo aj rimavskosobotské meštianstvo. V sále sa okrem neho zišlo ďalších zhruba 30 podnikateľov a osemnásť poslancov.
Tí mali schváliť zvýšenie dane o dve tretiny – z 1,33 na 2,20 eura za štvorcový meter. Dôvod nevôle rimavskosobotských podnikateľov bol najmä fakt, že daň sa mala zvýšiť aj zhruba dvadsiatim ich kolegom, ktorým sa už v roku 2012 oproti tomu minulému zvýšila o takmer tristo percent. Stalo sa tak pre nápad primátora mesta a poslancov zastupiteľstva, ktorí v snahe ratovať mestskú pokladnicu rozdelili územie mesta na viacero zón s cieľom vyžmýkať z maloobchodných reťazcov čo najviac peňazí. No keďže vytvoriť zónu, do ktorej by spadali len supermarkety, možné nebolo, daň z nehnuteľnosti vo výške takmer štyroch eur postihla aj menšie firmy. „Kto dokáže podnikať v Rimavskej Sobote, prežije na Marse a bez skafandra,“ vyhlási v prejave R. Ceglédy. Poslancom navrhli, aby zóny zrušili a výpadok na výnose z dane vykryli zvýšením dane na znesiteľnú úroveň. Mestu podnikatelia tiež ponúkli, že bezplatne pomôžu s hľadaním výdavkových rezerv v budúcoročnom rozpočte mesta.
Rokovanie zastupiteľstva pripomína frašku z pera J. Jesenského. Návrhy výšky dane lietajú sálou, ako keď sa turisti dohadujú o cene na arabskom trhu. Primátor Jozef Šimko vidiac, že zastupiteľstvo s prevahou poslancov Smeru je návrhu podnikateľov otvorené, hrozí, že uznesenie nepodpíše. „Keby Fico videl, ako hlasujete, lopatou by vás pozabíjal,“ vyhlási a zrušenie osobitného zdanenia supermarketov označí za populizmus(!). Apeluje na poslancov, že ak nezvýšia dane a nezachovajú zóny, nebude dosť peňazí na „rozvoj“ mesta. Podnikatelia oponujú, že v situácii, keď tisíce obyvateľov nemajú prácu a radnici sa znižuje príjem z podielových daní, nie je možné financovať mestskú plaváreň, zimný štadión, kino, kultúrne stredisko, futbalový klub a ešte aj investovať do dostavby rekreačného strediska Zelená voda – Kurinec.
Keď pracovníčka mestského úradu primátorovi vysvetlí zákonný dôvod, pre ktorý nemôžu schválenie uznesenia presunúť na január, J. Šimko navrhne, aby sa k tomuto bodu poslanci zišli 15. decembra. „Pätnásteho je sobota,“ upozorní ho pracovníčka. „Ja som pripravený prísť aj v sobotu,“ vyhlási primátor. O sedemnástej, po vyše troch hodinách rokovania k jedinému bodu programu, poslanci schvália zrušenie zón a daň vo výške 1,90 eura za meter.
Prázdno po fabrikách
Nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily, slabá kúpyschopnosť obyvateľstva, zánik veľkých fabrík. Keď sa TREND pýta na každodennú realitu podnikania na Gemeri, z úst podnikateľov často zaznejú tieto tri faktory. Prvý je spoločný pre množstvo iných slovenských regiónov, ďalšie dva spolu súvisia a postihli Rimavskú Sobotu výraznejšie ako iné mestá. Tabaková továreň, cukrovar s pivovarom či strojárska fabrika na výrobu komponentov pre UNC stroje (ZŤS) – nič z toho už neexistuje a predstaviteľom mesta sa doteraz nepodarilo pritiahnuť do prázdnych priestorov zaniknutých fabrík nových investorov.
Raz tomu „pomohla“ prílišná horlivosť bývalej ministerky práce Ivety Radičovej, ktorej sa nepozdávali platy na úrovni minimálnej mzdy ponúkané firmou Dräxlmaier. Tá mala záujem o pozemok blízko ZŤS, ale po spolitizovanej debate o nástupných platoch si nemecká firma zámer rozmyslela. Nie celkom vyšiel aj príchod talianskeho výrobcu bielej techniky Campagnaro Elettrotecnica do „tabačky“. Okrem skúšobnej výroby a „pozdravu“ mestu v podobe vyše 47-tisícového nedoplatku na dani z nehnuteľnosti o firme príliš nepočuť. Mizériu s ponukou pracovných miest čiastočne riešia tri väčšie podniky – mäsokombinát Tauris, Gemerská mliekareň a koréjský výrobca káblových zväzkov Yura – dosiaľ jediný významnejší úlovok v úsilí o nových investorov.
Veľa dobrého nezaznie na adresu úradníkov a poslancov zastupiteľstva ani z úst šéfov miestnych malých a stredných firiem. Podnikatelia pri vypnutom diktafóne spomínajú nadhodnotené ceny zo strany mesta, ak má firma záujem o mestský pozemok s cieľom rozšíriť prevádzku. U úradníkov sa vraj zvykne prejaviť malomestská závisť v podobe „inkvizičných“ kontrol a povýšeneckého správania. „Ani všetci podnikatelia však nemajú čisté svedomie,“ tvrdí Matej Krivuľka, zakladateľ portálu rimava.sk a spolumajiteľ firmy, ktorá portál prevádzkuje a dáva prácu dvom novinárom. Spomína kšefty niektorých podnikateľov s komunálnymi poslancami či rušenie a zakladanie nových eseročiek s cieľom vyhnúť sa zaplateniu nedoplatkov za daň z nehnuteľnosti.
Mestu na oslavu?
Je päť stupňov pod nulou a žobrák kľačiaci v pešej zóne môže byť rád, že nevie po latinsky. Keby vedel, na protiľahlej budove, ktorú vlastní primátor J. Šimko, by si prečítal nápis „slúžim mestu k osláveniu, pútnikom k občerstveniu“. Na oslavu mesta žobrák sotva vidí dôvod, na občerstvenie nemá peniaze a nápis by ho asi poriadne vytočil. Čo neprehliadne, je neďaleko zaparkované nové Volvo a za ním terénne BMW. Slovensko patrí medzi najrovnostárskejšie krajiny v Európe, ale v R. Sobote to vyzerá, že rozdiely v príjmoch sú obrovské a stredná trieda je len slovo z učebnice ekonómie.
Vojtech Molnár, šéf pobočky jednej z bánk, ktoré v meste pôsobia, hovorí, že dojem o vysokých príjmových rozdieloch nemusí byť ďaleko od reality. Medzi ich klientmi sú totiž najvýraznejšie zastúpené dve skupiny – tí s príjmom okolo minimálnej mzdy a tí, čo zarobia nad 1 500 eur mesačne. Nielen v jeho pobočke, ale aj v tých ostatných sa po niektoré dni objaví len hŕstka ľudí. V porovnaní s obdobím pred príchodom krízy v roku 2009 klesla „návštevnosť“ miestnych bánk o polovicu. Že medzi klientmi takmer absentujú miestni Rómovia, ani netreba zdôrazňovať.
Rimavskosobotský Luník IX sa nazýva Čierne mesto. Sedem panelových bytoviek postavených zhruba tri kilometre mimo mesta obýva podľa odhadov cez dvetisíc Rómov. Bytovky boli podľa ústnej tradície postavené pred štyridsiatimi rokmi pre zamestnancov nemocnice. Etnologička Oľga Bodorová, riaditeľka Gemersko-malohontského múzea, však hovorí, že nevie o žiadnom písomnom doklade, ktorý by takýto účel stavby bytov v Čiernom meste potvrdzoval. „Bieli“ doktori alebo sestričky v nich ani nikdy nebývali, prvými obyvateľmi boli Rómovia žijúci dovtedy priamo v meste. Aj malá veľkosť bytov nasvedčuje, že sídlisko bolo od začiatku stavané ako geto.
Nakoniec sa však zdá, že lekári sa do bytov po Rómoch predsa len nasťahujú. No nie v Čiernom meste, ale do bytovky na ulici blízko rieky Rimava. Tú najprv obývali ruskí vojaci, potom niekoľko rómskych i nerómskych rodín, ktoré z domu urobili poloruiny. Bytovku pred pár rokmi kúpila dvojica podnikateľov a zásluhou architektonického štúdia Gut Gut sa z nej stala stavba, kvôli ktorej sa oplatí do R. Soboty vycestovať. Dom ešte nie je skolaudovaný, ale podľa informácií TRENDU je už väčšina bytov rezervovaných novými majiteľmi, medzi ktorými má byť aj pár doktorov túžiacich po vyššom štandarde bývania.
Skeptici vs. optimisti
Človek, ktorého pred osemdesiatimi rokmi vyslal Jan Baťa pátrať po nových trhoch pre české topánky, objavil potenciál v bosých Afričanoch. „Nezamestnaný“ Gemer by sa podobne mohol zdať ako zem zasľúbená pre opravára obuvi, keďže na novú ľudia nemajú peniaze. Dve opravovne kúsok od seba akoby túto teóriu potvrdzovali. No majiteľ jednej z nich – Alexander Miko, spokojnosťou nežiari. Ľudia mu čoraz viac nosia nekvalitnú čínsku obuv, ktorá sa ani nedá opraviť. Škola, od ktorej si prenajíma priestory, sa chystá zvýšiť mu nájom. Keď pred desiatimi rokmi začínal, platil v prepočte tridsať eur, dnes dvesto. Spomenie tiež socialistickou vládou zdvihnuté dane a odvody. „Už som párkrát premýšľal, že to tu zavriem a rozmýšľam nad tým znovu,“ povzdychne si podnikateľ zamestnávajúci na dohodu dvoch ľudí. Optimista nie je ani manažér, ktorý nechce byť menovaný. „K lepšiemu sa to pohne až vtedy, keď už mesto nebude mať žiaden majetok a jeho zástupcovia sa nebudú mať na čom nabaliť. Až vtedy pôjdu do politiky nadšenci s cieľom makať v prospech mesta,“ tvrdí.
„Som optimista,“ hovorí historik István B. Kovács a tento výrok vzťahuje aj na Rómov. Súčasnosť sa podľa neho môže zdať katastrofická, ale z nadhľadu storočí sa život Rómov čoraz viac prispôsobuje životu majority. „Ak čoraz viac z nich získa aspoň nejaké vzdelanie, nevidel by som budúcnosť čierno. No nebude to zajtra ani pozajtra, možno to potrvá dve-tri desaťročia,“ myslí si.
V podobnom duchu sa vyjadruje aj R. Ceglédy, ktorý podniká s poskytovaním pripojenia na internet a digitálnej televízie. „Podnikateľ tu nenájde iba klientov, ktorí smrdia grošom. Ale tiež nízke ceny nájmov, prázdne trhové pozície či malú konkurenciu. Priemerne zdatný podnikavec tu má šancu byť najlepší,“ myslí si. Pochvaľuje si tiež, že mesto je malé a človek ani nepotrebuje auto. „Všetkých poznáš, všetko vybavíš za fľašu a rýchlo,“ dodáva.
Ruské petrodoláre
Či je R. Sobota bezútešná diera alebo diera plná príležitostí, ktorá sa čoskoro sama od seba vyhrabe, by sa mohlo ukázať už v novom roku. Začiatkom jesene prebehla médiami informácia, že v meste sa ide stavať závod na spracovanie ropy za zhruba miliardu dolárov. Mesto už s investorom – firmou Oil Production and Trade OPT Sk (jej majiteľom je švajčiarska schránková firma zastupovaná Rusom Alexandrom Švarevom) podpísalo zmluvu o predaji 32-hektárového pozemku za jedno euro. Poslanci zastupiteľstva však po podpise zmluvy zistili, že na časti sľúbeného pozemku žiadna fabrika stáť nemôže, keďže ním vedie potrubie tranzitných plynovodov. Lokalita sa však nakoniec meniť nemusí a podnik, ktorý má na papieri parametre Slovnaftu, by mal dva kilometre od rekreačného strediska Zelená voda – Kurinec predsa len vyrásť.
Soboťania znalí pomerov hovoria, že ohlasovaná investícia, okolo ktorej sa motá bývalý podpredseda vlády za HZDS Jozef Kalman, smrdí. Ak sa mýlia, úvod budúceho článku o Gemeri by mohol znieť takto:
Hodinu pred poludním to pred rimavskosobotským letným kúpaliskom vyzerá rovnako ako pred každým iným jazerom. Tie isté značky áut na plnom parkovisku, tie isté farby plaviek rekreantov. No predsa len je niečo, čo toto miesto odlišuje od zvyšku jeho slovenských klonov. Čmudiaci vysoký komín za parkoviskom a boršč namiesto halászlé podávaný v závodnej jedálni rafinérie.
Foto - Agáta Bartová
Článok vyšiel v aktuálnom vydaní TRENDU 50-51/2012.
Tlačený TREND na webe, kniha ako darček a ďalšie: Deväť dôvodov, prečo si predplatiť časopis TREND.
