Vincent Polakovič: Moderné múzeá priťahujú turistov aj biznis

V tú noc, ako hovorí, sa s ním stretol a sľúbil mu, že postaví Žltý dom. Kópiu domu v juhofrancúzskom Arles, kde maliar istý čas žil a tvoril, dokončil o tri roky. V Poprade tak vznikla prvá súkromná galéria na Slovensku vybudovaná priamo na tento účel. Udržať ju pomohol holandský podnikateľ a mecenáš umenia Gerard Meulensteen. Po siedmich rokoch mu bol Poprad malý a pustil sa do budovania múzea moderného umenia Danubiana pri Bratislave. Tento rok očakáva 40-tisíc návštevníkov. Aj vďaka doteraz najdrahšej výstave výtvarného umenia na Slovensku Miró & CoBrA, ktorú Danubiana začiatkom júla otvorila.

Ako sa z právnika stane zakladateľ galérie? Chýbal po nežnej revolúcii na Slovensku priestor pre moderné umenie?

Dovtedy sme boli zvyknutí, že umenie mohli vystavovať iba štátne inštitúcie. Keď sa po revolúcii otvoril priestor založiť si súkromnú inštitúciu, využil som to. Bol som síce právnik, ale výtvarné umenie ma vždy lákalo, často som navštevoval múzeá a galérie. Mal som šťastie, že sa mi podarilo od základov vybudovať prvú súkromnú galériu. Nebol to prenajatý priestor, ale budova, ktorá na tento účel vyslovene slúžila.

Na jednej strane to bola katastrofa, ale na druhej strane aj šťastie, že som sa do toho strmhlav pustil. Ak by som si to dal najskôr na papier a spočítal, musel by som si povedať, že som samovrah.

Bolo za tým len nadšenie pre umenie alebo ste mali v hlave aj model, ako to bude ekonomicky fungovať?

Bol to vtedy pioniersky čin a viac som chcel, ako vedel. Bolo to úprimne naivné a myslel som si, že všetko musí fungovať. O ekonomike som toho veľa nevedel. V podstate celý život robím všetko s nadšením a že to vychádza, asi zariadil osud. Ak by som to robil pre kšeft, nikdy by sa to nepodarilo, ani Žltý dom, ani Danubiana.

Rozhodnutie vybudovať galériu prišlo spontánne počas cesty po stopách van Gogha. Ako to vyzeralo v realite?

Cestu som dokončil, ale už som sa tešil, že hneď ako prídem domov, kúpim pozemok a začnem stavať. A to som aj urobil. Ľudia tomu neverili, mysleli si, že to je len spôsob, ako získať pozemok a otvoriť reštauráciu alebo niečo podobné.

Zdroj: Maňo Štrauch

Z čoho ste stavbu Žltého domu financovali?

Vtedy v roku 1992 každý, kto prišiel do banky, dostal úver. Nebolo potrebné nič preukazovať. Založil som rodinný dom a na základe toho mi dali úver. O splácaní som nemal ani šajnu, naivne som si myslel, že úrok je 18 percent z celej sumy. Až potom som zistil, ako to je. Z čoho to budem splácať? Na jednej strane to bola katastrofa, ale na druhej strane aj šťastie, že som sa do toho strmhlav pustil. Ak by som si to dal najskôr na papier a spočítal, musel by som si povedať, že som samovrah.

Galériu ste napokon otvorili. S akými reakciami sa stretla?

Samozrejme, išlo to pomaly. Galéria je beh na dlhú trať. Bol mesiac, keď prišlo len päť až desať ľudí. Pamätám sa, že som si prišiel sám kúpiť pohľadnicu, lebo som sa hanbil, aby si daniari nemysleli, že tam nikdy nič nepredám. Samozrejme, bolo to veľmi frustrujúce. Až po dvadsiatich rokoch som sa dopracoval k tomu, že dnes chodí do Danubiany toľko ľudí, koľko som si vtedy na začiatku predstavoval.

Danubiana je príkladom, ako štát môže vlastniť špičkovú kultúrnu inštitúciu a nemusí do nej dávať sto percent finančných prostriedkov

Po akom čase to vyzeralo, že Žltý dom končí?

Tak ako Žltý dom van Gogha, aj ja som po roku vedel, že je po mne.

Zachránil vás Gerard Meulensteen. Ako ste sa spoznali?

Keď som počas cesty po stopách van Gogha prvýkrát vstúpil na holandskú pôdu, otvoril som dvere karavanu a predo mnou stála Vincentova socha. Už vtedy som vedel, že do toho mestečka sa určite raz vrátim. Je to magnet, ktorý ma priťahuje dodnes. Vždy, keď prídem do Holandska, navštívim Nuenen, kúpim v najbližšom kvetinárstve slnečnicu a vopchám ju van Goghovi pod rameno. Keď som bol úplne na dne, rozhodol som sa urobiť ešte jednu cestu za ním, aby som mu povedal, že som síce splnil, čo som mu sľúbil, ale nevyšlo to. Ako som stál v tom parku a držal ho za ruku, išiel okolo pán, ktorý sa pozeral, čo robím. V krátkosti som mu povedal svoj príbeh a on napísal na kraj novín telefónne číslo, odtrhol ho a dal mi ho so slovami: Zavolajte tomu pánovi, možno vám pomôže.

Zdroj: Maňo Štrauch

Aj ste sa hneď stretli?

Pán Meulensteen lieta stokrát za rok po celom svete a mal som šťastie, že vtedy bol doma. Našťastie ma prijal, vypočul a asi ho presvedčilo moje úprimné nadšenie, pretože ma ako úplne cudzieho človeka vykúpil z tlaku bankového úveru.

Len tak vám dal peniaze alebo chcel zasiahnuť do fungovania Žltého domu?

Urobil to ako mecén, ktorému tie peniaze zrejme nechýbali. Alebo si povedal, pomôžem tomuto chudákovi.

Pokračovala vaša spolupráca?

Áno, prišiel ma pozrieť do Tatier, ako to robím. Bol prvý raz na Slovensku. Rovnako som ho vždy navštívil aj ja, keď som išiel do Holandska. Diskutovali sme o tom, ako to ide v Poprade. Pomaly vzniklo priateľstvo.

Aký bol jeho vzťah k umeniu?

Pán Meulensteen podnikal v mikroelektronike. Jeho firmy vyrábali mikročipy a podobné produkty pre firmy ako Siemens alebo Mercedes. Túto matematiku a logiku vyvažoval stretnutiami s umelcami, ktorí fungujú úplne inak. A to mu prinášalo pocit šťastia a dobíjalo baterky. Začal kupovať diela od umelcov, ktorých osobne poznal. Zhodou okolností práve v čase, keď sme sa stretli, staval Meulensteen Art Centrum pri Technickej univerzite v Eindhovene. V rodnom meste chcel postaviť aj múzeum, v ktorom by predstavoval výtvarné diela svojich priateľov, ale narážal pri tom na byrokraciu. Takže keď som prišiel s pozemkom a projektom Danubiany, začal rozmýšľať nad tým, či bude čakať desať alebo dvadsať rokov a možno sa svojho múzea ani nedočká alebo to skúsi so mnou. Asi cítil, že som veľmi dobre pripravený a mám energiu dotiahnuť projekt do konca.

Takže ste sa pustili do projektu Danubiany.

Mal som veľa energie a chcel som postaviť múzeum moderného umenia, lebo som veľmi obdivoval slovenských umelcov. Myslím si, že slovenské výtvarné umenie druhej polovice 20. storočia je také výnimočné ako na začiatku storočia v Paríži. Táto koncentrácia osobností je nevídaná, od Kompánka cez Cipára, Paštéku, Jankoviča, Filu, Sikoru až po tých mladších. Nikdy som nemal ich kreativitu, ale mal som túžbu uskutočniť projekt múzea, kde by sa ich diela vynímali v plnej nádhere.

Prečo ste si vybrali miesto na vodnom diele pri Čunove?

Inšpirovala ma návšteva múzea Louisiana pri Kodani. Na brehu mora, na druhej strane Švédsko. Keď som to videl, povedal som si, že naši umelci musia vystavovať v niečom podobnom a nie v starých reštituovaných domoch, kde moderné umenie nikdy nebude vyzerať, ako sa patrí. Bolo mi jasné, že takéto niečo môže byť len v hlavnom meste, ale viac som inklinoval k tomu, aby to bolo pri hlavnom meste. V Louisiane, ktorá je 35 kilometrov nad Kodaňou, som si overil, že ľudia tam chodia.

G. Meulensteen tomu tiež hneď uveril?

Ako prvému som mu chcel ponúknuť, aby sa stal partnerom projektu. Keď som mal vizualizácie, išiel som za ním. Ale pred jeho bytom som dostal taký strach, že