Úvodný výrok nie je jediný, ktorým R. Fico poprel svoje neskoršie postoje. Ešte v roku 2006 na sneme Smeru označil funkciu premiéra a predsedu strany za dve totálne nezlučiteľné veci. „Líder, ktorý sedí vo vláde, nemá šancu zvládať stranícku úroveň,“ tvrdil. Odvtedy uplynulo takmer osem rokov a Robert Fico je nepretržite šéfom Smeru a na čele kabinetu stojí druhýkrát. Zázrak!

Podobne je to aj s členstvom Roberta Fica v KSČ, ktoré v oficiálnom premiérskom životopise nefiguruje. Denník Sme pred niekoľkými dňami zverejnil jeho prihlášku do komunistickej strany, do ktorej napísal: „S náboženskou otázkou som vysporiadaný a zastávam prísne ateistické stanovisko.“ S existenciou dokumentu aj s možnosťou, že ho niekto uverejní, volebný štáb Smeru určite rátal. Napriek tomu natočil video, v ktorom sa najvážnejší prezidentský kandidát spovedá, ako na neho vplývala viera na silne katolíckom Slovensku. „Prešiel som svätým krstom, svätým prijímaním, prešiel som dokonca birmovkou. Keby som si dnes mal urobiť profil vo vzťahu ku katolíckej cirkvi, možno by som vyšiel lepšie ako ktorýkoľvek poslanec za KDH.“

Kto vníma politiku cez marketing, musí R. Fica a stranu Smer pochváliť. Dokonale sa prispôsobuje politickým cieľom bez ohľadu na hodnoty. A vie sa predať. Médiám podsúva témy, ktoré mu nemôžu uškodiť, lebo na ne jeho volič nereaguje. Veľkej časti Slovákov neprekáža, ani keď je politik usvedčený, že nehovoril pravdu.

Ibaže takýto štýl výkonu „verejnej služby“ nás všetkých môže vyjsť veľmi draho. Svedčí o tom kauza emisií, kde štát prišiel o takmer päťdesiat miliónov eur. Aj tu si Robert Fico viackrát odporoval. Hoci nedávno vyzýval na zverejnenie zoznamu, kto na kšefte zarobil, v čase, keď mohol, pochybný predaj emisných kvót firmou Interblue Group ako predseda vlády nezastavil. Keby peniaze z tohto obchodu zostali na Slovensku, ministerstvo financií si teraz mohlo odpustiť napríklad daňové licencie alebo mohli byť o polovicu nižšie.

Emisie, členstvo v KSČ ani vodenie občana za nos nie je prekážkou na ceste k Prezidentskému palácu. Doteraz sme mali prezidenta, ktorý vyvolával úsmev. Jeho nástupca opäť nemusí byť štátnik, ale človek, ktorému podľa doterajších skúseností nebude možné veriť. Všetci sme totiž akosi akceptovali, že žijeme v marketingových, nie hodnotových časoch.