Keď Dánsko koncom vlaňajška po roku zrušilo daň na výrobky s obsahom nasýtených tukov, odôvodnenie bolo až prekvapivo úprimné. Nová daň síce priniesla dodatočné výnosy štátnej kase, no nedosiahla stanovený cieľ. Tým bolo obmedzenie tučných jedál v strave obyvateľstva. Dáni ich chodili nakupovať za hranice.
„Daň skomplikovala hospodársku situáciu spotrebiteľov aj podnikateľov, budeme preto hľadať iné spôsoby, ako predísť obezite,“ priznala vláda. Tým si vlastne aj definovala rozumnú úroveň ochrany spotrebiteľa: mala by dosahovať stanovený cieľ bez negatívnych efektov na podnikateľské prostredie v krajine.
Podobné pokusy chrániť spotrebiteľa pred jeho vlastnými rozhodnutiami nie sú špecifikom len európskych krajín, v USA už tiež poznajú daň zo sladených nápojov či zákaz predaja veľkých nápojov vo fast foodoch. Ochrana spotrebiteľa sa postupne presunula z nastavovania rozumných, znesiteľných štandardov – napríklad informácií o zložení potravín či rizikovosti investícií – k vynášaniu hodnotiacich úsudkov. A k presadzovaniu toho, čo je podľa hodnotenia zákonodarcov dobré a správne, všetkými možnými prostriedkami. Aj keď to znamená pre spotrebiteľa menšie pohodlie, zúžený výber a dokonca dodatočné náklady.
Z posledných pravidiel na ochranu spotrebiteľa sa nemožno zbaviť dojmu, že politikom prekáža, keď sa nakupujúci rozhodujú nerozumne. Riešením však nie je zavádzať rovnako nerozumnú legislatívu, ktorá napríklad v mene boja za zdravší životný štýl vnucuje spotrebiteľom konkrétne rozhodnutia. Poučenie sa z vlastných chýb je základným prvkom ľudského pokroku. Čím menej sa ľudia budú rozhodovať – aj keď možno z úradníckeho hľadiska nesprávne –, tým menej budú ochotní riskovať. A vzdať sa pre ochranu spotrebiteľa rizika, a teda aj snahy o inovácie a rast, je mimoriadne zlý obchod.
