Viac ako jantárová rozprávka. Ako mesto po pohnutej histórii chytilo druhý dych

Je pokrokové,“ vyznáva sa rodený Gdančan Michal a ďalej básni o mori a piesočných plážach aj o bukových lesoch a jazerách v kašubskom regióne. „Prejdete 30--40 kilometrov za mesto a ste v čistej prírode,“ hovorí, keď mierime k malebným uliciam starobylého mesta. Málokomu v nich napadne, že sa pozerá na pomerne mladú repliku zničených budov. Nejde o žiadne falošné kulisy.

Gdansk sa však zaraďuje k mestám, ktoré povstali z ruín ako fénix z popola. Pod Zlatou bránou neveriacky hľadíme na fotografie zobrazujúce odťatú vežu radnice, prach a ruiny ulíc Dluga a Dlugi Targ. Dnes žiaria pôvodnou krásou.

„Do roku 1945 bolo vo vojne zničených vyše 90 percent historického centra. Mestské plány sa našťastie nestratili, a tak mesto dom za domom, ulicu za ulicou nanovo vybudovalo. Nie však do podoby spred vojny, ale z čias svojej najväčšej slávy. Tú zažilo v 17. storočí, kedy bolo najmocnejším mestom v Poľsku. Zbohatlo najmä vďaka prístavu a daniam, ktoré boli uvalené na všetko, čo ním prechádzalo,“ vysvetľuje.

Ideálny občan

Gdansk bol vždy otvorený svetu, čo sa odrazilo aj na jeho architektúre. Vysoké štíhle domy, hýriace pastelovými farbami, sú spomienkou na holandských kupcov. Sú súčasťou najkrajších ulíc, ktoré ležia na Kráľovskej ceste. Tá vedie od Hornej brány cez Väzenskú vežu a mučiareň (dnešné Múzeum jantáru), Zlatú bránu až po Zelenú pri rovnomennom moste.

Ako však naznačujú alegorické postavy na priečelí tej predposlednej, vstupovať by sem mali len „ideálni“ občania – teda tí, ktorí chcú žiť v mieri a blahobyte, byť slobodní a túžia po sláve. Bývalý primátor Gdanska Pawel Adamowicz, ktorému v januári bývalý väzeň prebodol srdce priamo na pódiu počas charitatívnej akcie, takým podľa miestnych určite bol.