Veci, ktoré sa zatiaľ v živote naučil

Bez ohľadu na to, či sa klient volá Rolling Stones, BMW či Guggenheim Museum, z jeho štúdia neodíde nič, čo by sa nepodpísalo aj pod jeho osobným posunom. Rakúsky grafický dizajnér s newyorským domicilom sa navyše nenechá obmedzovať komerčnými mantinelmi a púšťa sa do projektov, v ktorých rieši otázky svojej vlastnej existencie. To všetko za veľkého aplauzu publika, ako sa ukázalo aj na nedávnej konferencii By Design v Bratislave.

Zdroj: Marco Scozzaro

Rakúsko a špeciálne Viedeň majú bohatú tradíciu dizajnu a úžitkového umenia. Prečo ste sa v deväťdesiatych rokoch rozhodli odísť do New Yorku?

Do New Yorku som prišiel po štúdiu na viedenskej Akadémii pre úžitkové umenie na základe štipendia. Dnes viem, že moja dizajnérska kariéra by bola prebiehala celkom inak, keby som bol ostal vo Viedni. V tom období som chcel tvoriť v oblasti hudobného priemyslu a to sa v Rakúsku veľmi nedalo. Hudobný priemysel tam nebol dostatočne veľký na to, aby to uživilo dizajnérsku firmu. Keď som štúdio v roku 1993 otváral, bolo to s takýmto zameraním aj tak možné len v pár mestách na svete – New Yorku, Los Angeles, Londýne a možno ešte v Tokiu. Tento začiatok naše štúdio výrazne ovplyvnil, hoci v súčasnosti už zákazky v hudobnej oblasti prijímame len výnimočne.

V čom je dnes New York dobré miesto pre dizajnéra?

Hlavná výhoda je v tom, že je tam veľmi veľa klientov. Vidno to napríklad v porovnaní s Berlínom, ktorý sa často uvádza ako európska referencia. Je tam síce veľa dizajnérov a tiež dobrá škola s výbornými študentmi, no mesto ponúka málo príležitostí na prácu. Vedie to k tomu, že dizajnéri tam veľmi neprosperujú. Berlínska študentská scéna je veľmi silná, no etablovaný dizajn má v porovnaní s kultúrnou dôležitosťou mesta nižšiu kvalitu. A to má určite súvis s nedostatkom zákaziek. Navyše sa to prejavuje v tom, že klienti to zneužívajú a veľmi málo platia. Z tohto hľadiska bol a je pre mňa New York veľmi dôležitý.

Zo série Veci, ktoré som sa doteraz v živote naučil. Zdroj: Sagmeister & Walsh

Vaše štúdio dlhodobo udržiavate veľmi malé. Prečo?

Pri zakladaní štúdia som sa môjho mentora, grafického dizajnéra Tibora Kalmana opýtal, na čo si mám dať pozor. Povedal mi, že najťažšie je nerásť. A že všetko ostatné je jednoduché. Keď človek robí niečo kvalitne a je úspešný, tak rast prichádza akosi automaticky. Videl som mnohých kolegov, ktorí sa stali úspešní, no dizajnérskej tvorbe sa nakoniec venovali len dva-tri roky, pretože zrazu mali firmu s dvadsiatimi ľuďmi a stali sa manažérmi. Z manažérskeho pohľadu je však riadenie dizajnérskej firmy vlastne úplná hlúposť. Keby som chcel byť skutočným manažérom, tak najprv idem študovať ekonómiu a potom by som sa uchádzal o pozíciu vo firme s tisíc ľuďmi. A nie v štúdiu s dvadsiatimi grafikmi. Pre mňa bolo rozhodujúce, že som vždy chcel ostať dizajnérom.

Neobmedzuje vás malé personálne obsadenie pri získavaní zákaziek?

V grafickom dizajne to nezohráva až takú úlohu. Moja skúsenosť je taká, že kvalita malých štúdií je v priemere vždy vyššia než pri stredných či veľkých firmách. Navyše, ako malé štúdio sme postupne začali dostávať oveľa viac zákaziek, než sme boli schopní urobiť, a mohli sme si preto vyberať zaujímavé veci. To sa prejavuje v tom, že väčšinu zákaziek, do ktorých sa pustíme, aj dokončíme. Čiže veci, nad ktorými rozmýšľame, často uzrú svetlo sveta a sú produkované. To udržiava dobrú náladu vo firme. Mnohé štúdiá fungujú na tendroch, pri ktorých sa investuje obrovské množstvo času a energie do niečoho, čo sa nikdy nezrealizuje. To je pre celý tím dosť frustrujúce.

Kniha pre automobilku BMW, ktorá sa samozrejme dokáže pohybovať. Zdroj: Sagmeister & Walsh

Dostupnosť pracovných nástrojov spôsobuje, že dnes sa za grafického dizajnéra môže považovať ktokoľvek a do sveta prúdia aj nekvalitné a lacné veci. Pociťujete to ako problém?

Vôbec to tak nevnímam a myslím si skôr presný opak. Možno kedysi dávno pri nástupe prvých Macov mali dizajnéri strach, že teraz sa bude môcť každý tváriť ako dizajnér a oni stratia prácu. Ale vyvinulo sa to presne opačným smerom. Dizajn je spoločensky akceptovaný a je vnímaný ako dôležitý. Súvisí to práve s tým, že každý človek už niečo dizajnoval. Ten, kto urobí na počítači narodeninový pozdrav a chce sa posunúť ďalej, tak sa zaujíma o to, čo robia profesionálni dizajnéri. A pri tom veľmi rýchlo zistí, že to vôbec nie je také jednoduché.

S tým spoločenským uznaním dizajnu to zrejme nie je všade rovnaké. Ani o Slovensku sa nedá povedať, že dizajn je všeobecne akceptovaný ako dôležitý prvok výrobného cyklu.

Ak firmy takto rozmýšľajú, tak nech sa páči, ale unikajú im peniaze. Ukazuje sa predsa jasne, ako sa darí spoločnostiam, ktoré v posledných desiatich či dvadsiatich rokoch investovali do dizajnu. Nie je dosť evidentných prípadov? Máme sa baviť o Appli? Už len keď sa pozrieme na počet dizajnérskych firiem, ktorý sa za posledné roky niekoľkonásobne zvýšil, tak je zrejmé, kam to smeruje. Udivuje ma, že sa v roku 2014 rozprávame o takýchto veciach. Otázka dizajnu je pre mňa dávno vybavená. A ak to niekto tak nevníma, tak je nutné rýchle doučovanie.

Obal pre CD Bridges to Babylon skupiny Rolling Stones. Zdroj: Sagmeister & Walsh

Raz za sedem rokov si beriete rok voľna pre takzvaný sabatikal. Čo vás podnietilo k tomuto kroku?

Bolo na to viacero dôvodov. Jednak sme si uvedomili, že sa v niektorých veciach začíname opakovať. Inšpiroval a povzbudil ma aj postoj mladých študentov dizajnu, ktorí stále majú chuť experimentovať. Zasiahlo ma tiež, keď zomrel môj učiteľ a vzor Tibor Kalman. Vtedy som si uvedomil, že ľudský čas je obmedzený. A to Kalman zomrel ako 49-ročný, čiže o dva roky mladší, ako som ja teraz.

Zavrieť štúdio na rok a neprijímať zákazky je odvážne. Nemali ste z toho strach?

Prvýkrát to bolo riskantné a mal som aj dosť veľké obavy. Napríklad že sa na nás zabudne, že budeme musieť začínať odznova a že sa všetci klienti vytratia. Nič z toho sa nenaplnilo. Nezabudlo sa na nás, klienti neodišli a náš krok nebol vnímaný ako niečo neprofesionálne. Klienti nám skôr závideli, že aj oni by radi niečo také urobili. A tiež sa o tom veľa písalo. Dostalo sa nám viac mediálnej pozornosti za nepracovanie ako počas aktívnej činnosti. Mnohí ľudia nás spoznali práve na základe našich sabatikalov. Toto všetko, samozrejme, nebolo dopredu naplánované.

Kampaň pre School of Visual Arts v New Yorku. Zdroj: Sagmeister & Walsh

Sabatikal pre vás neznamená, že rok ležíte na pláži. Vždy máte istý plán, ktorý môže ovplyvniť aj ďalší chod štúdia.

Do prvého sabatikalu som vstupoval s tým, že si nebudem robiť žiadne plány. No vôbec to nefungovalo. Musel som, naopak, nasadiť presné plánovanie, dokonca v zmysle hodinového rozvrhu ako v detskej škôlke. Potom to išlo veľmi dobre. Doterajšie sabatikaly mali veľký vplyv na štúdio. Počas prvého sa výrazne posilnila idea používať jazyk grafického dizajnu osobnejším spôsobom, čo sa rozvinulo do projektu Things I have learned in my life so far (Veci, ktoré som sa doteraz v živote naučil). Moje denníkové zápisky som tu pretvoril do vizuálov na miestach, kde sa zvykne vyskytovať reklama. Po prvej ročnej pauze sme sa odvrátili od produkcie v hudobnej oblasti, čo bolo dobré rozhodnutie, lebo celý trh sa postupne zosypal a my sme už boli inde. Hlavný vplyv mali naše sabatikaly na to, že stále robíme veci, s ktorými sme spokojní.

Počas voľných rokov tvoríte vlastné projekty. V akom pomere ich udržiavate vo vzťahu ku komerčným zadaniam?

Tieto sféry sa v rámci štúdia postupne posúvali. Prvých sedem rokov bolo predovšetkým komerčných, keď sme sa venovali zákazkám pre hudobný priemysel. Počas druhých siedmich rokov sa to posunulo tak, že veľa podnetov vychádzalo od nás, ale bolo podporených klientmi. V súčasnej tretej fáze robíme do veľkej miery nami iniciované projekty, ktoré sú nezávislé od klientov.

Ktorý prístup vám najviac vyhovuje?

Všetky tri doterajšie fázy považujem za dobré. Grafický dizajn vnímam ako jazyk a keďže som sa ho naučil ovládať, tak by bolo nudné, keby som ho používal len na marketing a reklamu. Komerčné práce a voľné projekty u mňa bez problémov idú dokopy. Konvenuje to aj s mojím osobným životom, keďže doobeda môžem ísť nakupovať do supermarketu a poobede navštíviť múzeum. Nie je to predsa tak, že keď som bol v supermarkete, tak už nemôžem ísť do múzea alebo naopak. Vnímam to v priestore grafického dizajnu, ktorý je taký široký, že sa všetky tieto prístupy doň vojdú. Môže sa však stať, že sa posunieme do štvrtej fázy a budeme robiť výlučne nami iniciované projekty. Určite to však ostane v oblasti grafického dizajnu, pretože v tejto sfére sa cítim dobre.

Kniha ku projektu Things I have learned in my life so far. Zdroj: Sagmeister & Walsh

Počas posledného sabatikalu ste sa začali zaoberať témou šťastia. Malo to pôvod vo vašom osobnom živote?

Súviselo to s mojím životom. Uvedomil som si totiž, že profesionálne robím množstvo zaujímavých vecí, čo by malo spôsobovať, že som šťastnejší. Cesta k šťastiu sa však takto nedeje priamo, ale cez obchádzky. To je v zásade v poriadku, ale chcel som zistiť, či sa to dá robiť aj priamejšie. Dať tomu akcent. Preto som z toho urobil projekt, ktorého súčasťou bol výskum k téme šťastia, putovná výstava a hlavným cieľom je dokumentárna snímka Happy film.

Súvisí samotný dizajn so šťastím? Podľa klasickej definície ide o kombináciu estetického zážitku a funkcie.

Dizajn dnes vytvára pre človeka celý svet. Všetko – čiže pulóver, nohavice, stolička, podlaha, miestnosť, budova, ulica, štvrť i mesto – bolo navrhnuté a vyformované. A to buď dobre, alebo zle. Zoberme si ako príklad rozdiel medzi tunajším životom na jednej a druhej strane Dunaja. Stačí prejsť cez most a človek nadobudne dva relatívne rozdielne vnemy z tvarovania, formy a priestoru. A to má, prirodzene, vplyv aj na pocit šťastia.

Pohľad do výstavy The Happy Show, venovanej téme šťastia. Zdroj: Sagmeister & Walsh

Dnes sa často hovorí o ľudsky orientovanom dizajne a návrate k človeku. Znamená to, že doteraz sa dizajn o človeka nezaujímal?

Súvisí to s tradíciou modernizmu. Devätnáste storočie bolo nasiaknuté krásou, vtedy bolo jedno, či je niečo nové alebo staré, podstatný bol estetický zážitok. Tento postoj historicizmu bol o tom, že z každého storočia a štýlu si treba vybrať to najkrajšie. Potom však prišiel modernizmus s Adolfom Loosom a celý Bauhaus, ktorí s tým skoncovali. Tvrdili, že potrebujeme niečo pre dnešný svet, čiže pre storočie strojov a celé to musí byť objektívne a individuálna stránka ide bokom. Všetko sa tvorilo v „international style“ a vyzeralo rovnako. V roku 1920 to bolo pochopiteľné, pretože vznikla snaha urobiť hrubú čiaru a tvoriť po novom. Na začiatku to malo aj šťavu, ale dnes už je to sto rokov rovnaký štýl. A za tie roky sme sa naučili, že na tom bolo aj veľa zlého. Že nemusí všetko vyzerať tak, ako keby to bolo vyrobené strojom. Prirodzene máme radšej veci, ktoré sú vytvorené človekom. A týka sa to nielen predmetov, ale aj všetkých druhov komunikácie, od obalu, cez web až po interaktívny dizajn.

V štúdiu máte umiestnenú kameru a návštevníci vašej stránky vidia, čo sa u vás práve deje. Ide o statement smerom k otvorenosti či transparentnosti?

Chceli sme mať stránku, ktorá je živá a neskladá sa len z ikoniek na klikanie. Pôvodný nápad bol umiestniť plagátovú stenu na strechu oproti stojaceho domu s tým, že kamera umiestnená u nás by ukazovala náš výhľad. No správcu domu sme nedokázali presvedčiť, a preto sme sa sústredili na naše štúdio, nad ktorým máme kontrolu. Ale áno, pohľad do štúdia signalizuje náš otvorený a ľudský prístup. Ukazujeme, že nemáme čo skrývať, dokonca ani ten neporiadok, ktorý tam často vládne. Navyše, takýmto spôsobom sa dá jednoducho zistiť, či som v práci.

Plagát pre Lou Reeda. Zdroj: Sagmeister & Walsh