Synonymom Hodvábnej cesty je dnes práve stredoázijský Uzbekistan pretkaný rozprávkovými stavbami a milými úsmevmi. Chuš kelibsiz! Vitajte!
Brána do orientálneho sveta
Chaos medzinárodného taškentského letiska pôsobí ako studená sprcha. Byrokracia, vypisovanie tlačív, prehliadka batožiny, colné vyhlásenie, prepočítavanie valút, prvá hodina, ďalšia fronta, druhá hodina a je to. Vitajte v Strednej Ázii! Po tom, ako som to niekoľkokrát absolvoval, som nadobudol pocit, že Uzbekistan je taký krásny, že si ho musí človek zaslúžiť. Taškent je pre mnohých vstupnou bránou do rozprávkovej krajiny Hodvábnej cesty.
Nepatrí medzi najhistorickejšie miesta v Uzbekistane, ale ak mu dáte šancu, prekvapí vás a odrazu sa vám tu bude páčiť. Srdcom dnešného Taškentu je rozľahlé trhovisko Čorsu. V preklade jeho názov znie niečo ako „štyri vody“, teda križovatka ciest, a kde sú cesty, tam sú ľudia. Nikde v Taškente to neplatí viac než tu. Toto je presne ten nádych orientálnej exotiky, ktorú návštevník od Strednej Ázie čaká.
Stačí pár krokov pod veľkú klenbu pripomínajúcu cirkusové šapitó a svet trhoviska sa okolím rozleje tak silno, že v jeho rozbúrených vodách nemáte šancu. Desiatky usmievavých tvárí sa predháňajú v pozdravoch či ponúkaní ochutnávky svojho tovaru. Tu predávajú ženy čerstvý syr, tvaroh, maslo či smotanu, naproti ďalšie prekladajú kvasené uhorky, zeleninové šaláty, z cibuliek stavajú pyramídy a človek ani nestihne zareagovať, už sa ocitne medzi mäsiarmi, ktorí rozvešali neforemné kusy mäsa do svojich výkladov.
Ďalších pár schodov a kulisy sa zmenia na sušené oriešky, marhule, pistácie, hrozienka, ale aj ryžu, šošovicu či čaj. Keď si myslíte, že je to koniec, ocitnete sa vonku a vzápätí vás opantá svet ovocia, zeleniny či tradičných okrúhlych chlebov zvaných non. Po tom, ako ich vyberú z pece, neuveriteľne krásne voňajú. „Tu v Uzbekistane majú posvätnú auru a dokonca sa na chlieb prisahá podobne ako na Korán. Len chlieb tu bol dlhšie než Korán,“ usmeje sa jeden z miestnych predavačov, Zochid.
Národ smúti za zosnulým prezidentom Islamom Karimovom. Zdroj: Jozef Kubuš
Moderný nádych Taškentu
Taškentské metro vinúce sa pod novým mestom je najstarším v Strednej Ázii. Dlho bolo aj jediným, ale potom dostalo konkurenciu v kazašskej Almate. Pri vstupe do metra stojí policajt v tmavozelenej uniforme a hneď ako vidí cudzinca, spozornie. „Stop,“ zakričí v ruštine, akoby jej podľa neho každý vo svete rozumel.
Metro je brané ako strategický objekt, a tak skontrolujú batoh, prípadne vrecká. Našťastie už nepýtajú všimné ako pred pár rokmi, a tak nie sú takou silnou nočnou morou cestovateľov ako kedysi. Metro je postavené podľa vzoru Moskvy, hoci menej okázalé, no stále monumentálne a socialistické. Kým však v Moskve človek zápasí s davom ľudí, tu je takmer sám. Nechápeme celkom, ako je to možné...
V niektorých častiach mesta má Taškent silný socialistický ráz. Je to tým, že väčšina mesta padla pri zemetrasení v roku 1966 a po ňom si režim povedal, že Taškent podobne ako Fénix povstane z prachu. Vybudovali tak na tú dobu moderné, ukážkové mesto, na ktorého výstavbe sa podieľalo viacero spriatelených národov. Mnohí tu odvtedy zostali žiť a štvrť Mirobadskaja je dnes stredisko etnických Rusov, ale aj ďalších. Ortodoxný kostol búši do zvona a v malých rodinných podnikoch na ukrytých nádvoriach sa grilujú vynikajúce šašlíky. Tam pri nich a pri nekonečných miskách čaju človek zistí, že si Taškent akosi zamiloval.
Minaret Kalon v Buchare prežil aj Džingischána. Zdroj: Jozef Kubuš
Po stopách Timura Veľkého
Uzbekistan nikdy nebude mať jedno mesto s prívlastkom „najkrajšie“. Vždy tu bude Samarkand a Buchara. Dva symboly, dve mestá, dve časti nerozlučiteľnej duše na Hodvábnej ceste. Samarkand sa považuje za výstavnú skriňu Uzbekistanu, pretože obsahuje najmonumentálnejšie pamiatky v krajine. Mesto kráča ruka v ruke s Timurom Veľkým. Práve on sa rozhodol, že z neho spraví nadpozemské miesto pripomínajúce raj, a tak začal na prelome 14. a 15. storočia budovať niečo, čo tento svet ešte nezažil. Zavolal najlepších architektov z blízkeho i ďalekého okolia a komu sa nechcelo, toho dovliekol násilím.
Výsledkom je dnes orientálna atmosféra a silný magnet pre turistov z celého sveta. Keby ležal Samarkand v Európe, tlačili by ste sa v ňom medzi tisíckami turistov, tu budete na niektorých miestach stále sami a dokážete si ho vychutnať. Mauzóleum Gur Emir patrí k symbolom nielen Uzbekistanu, ale aj Hodvábnej cesty či celej Strednej Ázie.
No paradoxne nie je Gur Emir samarkandskou pamiatkou číslo jedna. Tou je bez akýchkoľvek pochýb námestie Registan. Patrí k najfotografovanejším objektom Strednej Ázie a dokáže človeka pohltiť na niekoľko hodín.
Neďaleko neho býva Bábur, najznámejší hudobník Samarkandu. Zoznámili sme sa pred niekoľkými rokmi, no to som ešte netušil, že patrí k uzbeckej špičke. Vždy keď sem zavíta zahraničná delegácia, Bábur vo svojom farebnom čapane príde a ukazuje im, ako má uzbecká hudba znieť. Hral už pre Medvedeva, Alijeva, Kerryho, ale aj mnohým iným a vždy zahrá aj mne.
Nádherná kupola Gur Emir v Samarkande Zdroj: Jozef Kubuš
Perla islamu aj šperk vesmíru
Uzbecká Buchara má niekoľko lákavých prezývok. Hovorí sa o nej ako o „perle islamu“ alebo „šperku vesmíru“, no skloňuje sa aj ako „srdce Hodvábnej cesty“. Ani jedna však nepripraví človeka na to, ako bude Buchara pôsobiť. Stredovek. To je to prvé, čo víri mysľou po tom, ako strávi v Buchare prvé chvíle. Kým Samarkand stavil na monumentalitu svojich stavieb, Buchara si získava srdcia svojou kompaktnosťou a ucelenosťou starobylých uličiek a trhovísk. Môj známy Fachriddín sa v Buchare narodil a podľa neho je to najkrajšie miesto na svete.
„Pred rokmi, keď tu ešte vládli Sovieti, bola naša Buchara ošumelá a zanedbaná, ale dnes je zase na piedestáli,“ teší sa. Aj on, aj iní obyvatelia Buchary pri rozhovore nepoužívajú tradičný uzbecký jazyk, ale bucharský, kam sa dostalo veľa slovíčok a zvratov z perzštiny. Kedysi, a nebolo to tak dávno, dokonca Buchara patrila pod Tadžikistan, no Sovieti a osud to chceli tak, že sa ocitla „za hranicou“ v dnešnom Uzbekistane.
Symbol starej Buchary, 47 metrov vysoký minaret Kalon patrí zároveň medzi najstaršie stavby celého mesta. V 13. storočí sa týmito končinami prehnala mongolská horda, ktorá rozosievala smrť, preto je pomerne ťažké nájsť tu stavby pred Džingischánom. Kalon z roku 1127 však stojí a jedna z legiend hovorí, že minaret bol taký veľký, že keď sa vládca Mongolov pozrel na jeho vrchol, padla mu pokrývka hlavy, a tak si ju musel zdvihnúť zo zeme a minaretu sa chtiac-nechtiac poklonil. To preto ho uchránil. Buchara má aj najzachovalejší systém stredovekých bazárov. Bucharské nože ostrejšie než britva, nožničky v tvare bociana, nádherné maľby, ale aj koreniny, ktoré k Hodvábnej ceste neodmysliteľne patria. Súčasťou bazára je aj tradičný hammam, teda kúpele. Priestor je zo 17. storočia a jediné, čo sa zmenilo, je len posádka vnútri.
Chiva – tradičný tanec Zdroj: Jozef Kubuš
Rozprávková Chiva
Od mesta Chiva oddeľuje Bucharu nielen rozbitá cesta, ale aj uzbecká púšť Kyzylkum. Nie je romantickou púšťou so saharským zlatým pieskom, ale skôr pripomína nehostinnú krajinu posiatu kríkmi, malými dedinkami a sem-tam sa za oknom mihnú aj stáda tiav. Týchto takmer 450 kilometrov môže trvať pokojne 10 hodín. Kým človek nevie, za čím putuje, môže mu prísť cesta zdĺhavá, ale ako na jej konci uvidí Chivu, nebude ľutovať ani kilometer.
Chiva je úplne iná ako notoricky známe perly Hodvábnej cesty. Navštevuje ju o poznanie menej ľudí, čo ju robí ešte zaujímavejšou. Chiva sa počas histórie stala synonymom pre krutý obchod s otrokmi. Hlavná tepna nesúca meno miestneho hrdinu Pahlavona Mahmúda je plná rozmanitých obchodíkov či malých čajchán skrytých pod konármi stromov. Uzbecký čaj osladený domácim slivkovým lekvárom, ktorý tu podávajú, nemá chybu.
Chiva je neskutočne fotogenické miesto. Keď sa nepozerám na všetky tie kamenné monumenty, vyrastajúce nad hlavami, sú tu ľudia hrajúci všetkými farbami. Dievčatá oblečené v kvietkovaných šatách si ladne vykračujú ulicami, akoby boli na módnej prehliadke. V ruke štýlový slnečník chrániaci pred ostrým slnkom a vysmiata tvár so šibalským úsmevom. Tu v Chive sú azda tie najkrajšie dievčatá z celého Uzbekistanu. Ich hlboké hnedé oči dávajú na chvíľku dokonca zabudnúť na to, kde sa človek nachádza. Na prvý pohľad pôsobia ako Európanky, ale oči aj tvár vykazujú nezameniteľné orientálne stredoázijské črty. Aj vďaka nim vyzerá Chiva cez deň ako z rozprávky. A cez noc? To sa javí ako ten najligotavejší diamant, ukrytý v očiach tej najkrajšej princeznej.
Autor je spolupracovník TRENDu.
Odchod diktátora
Uzbekistan v uplynulých dňoch plakal. Vo veku 78 rokov zomrel jeho prezident Islam Karimov. Pohreb mu vystrojili v jeho rodnom Samarkande. Smútiaci dav v uliciach pripomínal Severokórejčanov a pohreb ich vodcu Kim Čong-ila v roku 2011. Prezident vládol v Uzbekistane od roku 1989 a takmer polovica z 32 miliónov obyvateľov sa narodila za jeho vlády. História najlepšie posúdi obdobie jeho vlády, ktorá bola pre zvyšok sveta kontroverzná. Krajina však bola, je a ostane pre turistov veľkým lákadlom.
Zážitky v Buchare
Buchara je nielen historické mesto, ale aj mesto plné gastronomických zážitkov. Ochutnať tu treba bucharský plov, stredoázijské rizoto s baraním mäsom, hrozienkami, sušeným ovocím, prípadne kúskami granátového jablka. Pred tým sa podáva výdatná a hustá šorpa, polievka z mäsa a zeleniny. Hoci je Uzbekistan moslimskou krajinou, takmer nikto tu nemá problém s alkoholom. Mnohí domáci si objednajú k jedlu fľašu vody, ale čaj v kanvičke je predsa len tradičnejším nápojom, a tak nechýba takmer na žiadnom stole. „Nalej čaj do prvej misky, vylej ho nazad do kanvice a sprav tak ešte dvakrát,“ nabádal ma môj známy Fachriddín. Takto sa totiž nalieva čaj podľa tradície. „Až štvrtá miska sa môže vypiť,“ dodáva.
Najkrajšie v Taškente
Najkrajší súbor pamiatok v hlavnom meste Uzbekistanu Taškente je Chošt Imom. Vydláždenému námestiu dominuje Piatková mešita, no historickým skvostom je medresa (typ náboženskej školy) Barakchon zo 17. storočia. Nádvorie medresy je tiché a len občas sa z malých izbičiek, ktoré svojho času obývali študenti, ozve klopkanie kladiva či iných nástrojov. Dnes sa sem nasťahovali tradiční umelci a pred očami návštevníkov ukazujú, ako vznikajú miestne drevorezby či zdobené tanieriky. Chošt Imom má ešte jeden unikát v rámci islamského sveta. V malej stavbe menom Moje Mubrak sa ukrýva najstarší Korán sveta! Niekto by ho čakal v Mekke, Bagdade či Istanbule, ale on je tu – v Taškente. Pozeral sa doň ešte slávny umajovský kalif Osman ibn Affán začiatkom 7. storočia. Mnohí starší moslimovia s tradičnými tubatejkami na hlavách odetí v ťažkom tradičnom odeve sem prichádzajú a pri Koráne sa modlia.
Sen, ktorý sa rozplynul
Zdroj: Jozef Kubuš
Pozoruhodnou pamiatkou v Chive je minaret Kalta Minor. Nikdy nebol dokončený, pretože pôvodné plány hovorili o najväčšom minarete celého moslimského sveta. V roku 1851 sa panovník Mohammed Amin Chán rozhodol postaviť minaret taký veľký, že bude z jeho vrcholu vidieť až do 450 kilometrov vzdialenej Buchary. Sen to bol naozaj pekný, ale krátko nato sa rozplynul so smrťou vládcu. Dnes má len 26 metrov, no patrí k pamiatkam, ktoré sa navždy zapíšu do pamäti. Lemujú ho pásy výzdobou pripomínajúce koberec. Až tesne pred vrcholom „tancuje“ na modrých kachličkách arabská kaligrafia. Jedným z najnavštevovanejších miest celej Chivy je zase hrobka legendárneho básnika, filozofa a zápasníka Pahlavona Mahmúda. Jeho sláva vystúpila do takých výšin, že ho dnes miestni považujú za svojho patróna. Pútnici prichádzajú k hrobke zo všetkých kútov krajiny. Von všetci cúvajú, aby sa svojmu patrónovi neotočili chrbtom.
