Ústavný súd môže byť na dlhé roky politickou pomstou Fica, Danka a Bugára

Hoci do chvíle, keď sa jeden z najdôležitejších ústavných orgánov štátu takmer kompletne zmení, zostáva už len štrnásť mesiacov, zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa situácia všeobecne vnímala ako kritická. Tak ako obvykle, najväčšie znepokojenie prejavila mimovládna organizácia. Via Iuris zorganizovala odbornú konferenciu na tému blížiaceho sa výberu sudcov a kreovania ÚS, lebo chcela pripomenúť, čo všetko je v stávke. Pritom Slovensko má už dostatok skúseností, aby jeho elitám i širšej verejnosti bolo jasné, že ide o vec mimoriadnej dôležitosti.

Heroická minulosť

Tak ako v ďalších štátoch po demokratických premenách, aj v samostatnej Slovenskej republike sa konštituovala inštitúcia, ktorá „je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti“. Je paradoxné, že práve na začiatku svojho pôsobenia bol tento orgán natoľko nezávislý, že ochraňoval ústavnosť veľmi účinne. Dôvod bol prozaický.

V počiatočnom období republiky ani šéfovia parlamentných strán, nieto ešte poslanci národnej rady, ktorí navrhujú prezidentovi kandidátov na ústavných sudcov, netušili, kto je kto medzi právnikmi. Ani vtedajší najvplyvnejší politik, ktorým bol Vladimír Mečiar, nedocenil, aké dôležité je personálne obsadenie súdu. Zistil to až na vlastnej škode – keď sa košický súd stal spolu s prezidentom republiky najväčšou prekážkou v jeho snahe presadiť protiústavné a nedemokratické zmeny.

Bez preháňania sa dá povedať, že to bol práve Ústavný súd, kto uchránil republiku pred najhorším. Napríklad pred tým, aby sa flagrantne porušili zásady voľnej súťaže politických síl.

V roku 1994 košický súd nevyhovel sťažnosti vládnych strán, ktoré napadli volebný výsledok opozičnej Demokratickej únie (DÚ). Právni experti HZDS vtedy tvrdili, že ÚS môže nielen „zrušiť“ volebný výsledok DÚ, ale dokonca aj prerozdeliť hlasy, ktoré únia získala, medzi ostatné parlamentné strany. V takom prípade by koalícia Mečiarovho HZDS, Slotovej SNS a Ľuptákovho ZRS získala v parlamente ústavnú väčšinu. Potom by mohol V. Mečiar úplne zmeniť republiku na svoj obraz. Tak ďaleko to však nezašlo, lebo ÚS koaličnú sťažnosť zamietol, po čom predseda HZDS povedal svoju slávnu vetu, že Ústavný súd je „ďalší chorý prvok na scéne“. V skutočnosti to bol prvok, ktorý nedovolil, aby vírus, ktorý postihol výkonnú moc, zničil základy ústavného a demokratického poriadku štátu.

Košický súd svoj zástoj opakovane potvrdil v desiatkach ďalších rozhodnutí. Zrušil napríklad zákon, na základe ktorého tretia Mečiarova vláda privatizovala, vydal stanovisko, z ktorého vyplynulo, že vláda zmarila referendum o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta. Vydal aj rozhodnutie, ktorým fakticky odsúdil, že vládni poslanci protiprávne zbavili mandátu poslanca Františka Gauliedera. Vďaka tomu, že ústavní sudcovia rozhodovali kvalifikovane a nezávisle, boli skutočným orgánom ochrany ústavnosti. Základnú skúsenosť, že v kritických chvíľach sa práve ÚS stáva posledným útočiskom pri ochrane demokratického ústavného zriadenia, však druhá vláda Mikuláša Dzurindu vyhodila von oknom.

Tristná prítomnosť

V roku 2004 sa dvaja ústavní sudcovia – Ján Klučka a Daniel Šváby – stali členmi európskych súdnych dvorov a neskôr sa k nim pridal aj predseda ÚS Ján Mazák. Parlament a predovšetkým vtedajšia vládna koalícia (SDKÚ, KDH, SMK a ANO) neboli schopné celé roky zvoliť najskôr štyroch a potom šiestich kandidátov na ústavných sudcov tak, ako to vyžaduje ústava. Všetko ostatné bolo pre druhú Dzurindovu vládu dôležitejšie ako kvalitné personálne obsadenie ÚS.

Keď v roku 2006 nastúpila prvá vláda Roberta Fica, chybu svojej predchodkyne nezopakovala – svoju početnú prevahu v parlamente využila na to,