Úroky tak skoro neporastú a možno prídu aj peniaze z helikoptéry

Pod nulu sa už viaceré výnosy dostali, môžu klesnúť ešte nižšie? A naopak, kedy a ako rýchlo by sadzby prípadne mohli začať rásť? Jedna vec je pomerne jasná: krátkodobé úroky v Európe tak skoro neporastú. Hlavnou úlohou ECB je totiž v časovom horizonte niekoľkých rokov dosahovať priemernú infláciu „pod alebo blízko dvoch percent“. To sa však Frankfurtu posledné roky napriek uvoľňovaniu menových kohútikov nedarí.

Hodnota aktuálnej medziročnej inflácie v eurozóne je presná nula a päťročný priemer rastu cien už klesá k hodnote 0,8 percenta. A bude zrejme klesať aj naďalej: komoditný index magazínu The Economist v eurách medziročne zlacnel o takmer trinásť percent, čo drží pod nulou ceny priemyselných výrobcov a následne aj cenovky pre spotrebiteľov. Aj takzvaná jadrová inflácia, teda celkový rast cien očistený o regulované ceny a energie, dosahuje len zhruba jedno percento.

ECB tak svoj inflačný cieľ míňa natoľko, že francúzsky minister financií Michel Sapin verejne vyzval nemeckých politikov, aby do nezávislosti centrálnej banky nezasahovali. Nemecko má dodnes traumu z dvoch období hyperinflácie, ktoré zažilo v minulom storočí, a nekonvenčná politika na podporu rastu cien a hospodárstva v Európe ho zásadne vyrušuje.

Úspory držané v hotovosti v dôsledku takejto politiky napríklad nič nezarábajú. A vlády nie sú až tak veľmi nútené pristupovať k nepopulárnym, ale prospešným štrukturálnym reformám.

Chýba dopyt

Nemecko by svoju i európsku ekonomiku teoreticky mohlo podporiť rozpočtom: vlani dosiahlo prebytok verejných financií až vo výške 0,7 percenta HDP, čo mu ponúka priestor na rast výdavkov, napríklad do infraštruktúry. Po skúsenostiach s dlhovou krízou chce však ísť najväčšia krajina eurozóny príkladom zodpovedného hospodárenia a znižovania dlhov, čo pomaly rastúcim ekonomikám na starom kontinente veľmi nepomáha.

Hlavným problémom európskej ekonomiky je nedostatočný dopyt zo strany domácností, firiem a vlád, nie strana ponuky

Ani štrukturálne reformy orientované na podporu celkovej ponuky v hospodárstve, teda výroby tovarov a služieb a konkurencieschopnosti, k podpore inflácie neprispievajú. Skôr naopak, myslia si finančníci J. Tomilson Hill a Ian Morris v aktuálnom vydaní Foreign Affairs.

Hlavným problémom európskej ekonomiky je totiž nedostatočný dopyt zo strany domácností, firiem a vlád, nie strana ponuky. Prečo je to tak? Lebo ak by bola problémom strana ponuky, uvoľnená menová politika by vytvorila oveľa viac inflácie ako v súčasnosti – v súlade s tradičným predpokladom, že rast objemu menovej zásoby sa pretavuje do rastu cien tovarov a služieb.

Stimulovať dopyt však nie je jednoduché, najmä ak chcú vlády zároveň udržiavať zdravé verejné financie a centrálne banky majú už úrokové sadzby blízko nuly.

Krátkodobé a dlhodobé úroky 1/2
(kľúčová sadzba ECB a výnosy 10-ročných dlhopisov SR, % p.a.)

ECB je už dosť mimo 2/2
(cieľované pásmo a strednodobá inflácia v eurozóne)

Keď sú koláče aj bez práce

ECB svoje úroky v marci znova znížila – zápornú sadzbu na úložky až na mínus 0,4 percenta, týždňovú refinančnú na nulu. Zvýšila tiež pravidelný objem nákupov cenných papierov na 80 miliárd eur mesačne. Takzvaným kvantitatívnym uvoľňovaním chce zvýšiť ceny štátnych a po novom i firemných dlhopisov, ďalej znížiť úroky a podporovať tak investovanie do reálnej ekonomiky.

Nedávny prieskum Frankfurtu medzi bankami v porovnaní s minulosťou potvrdil aj ich väčšiu ochotu požičiavať, avšak politika menovej autority s tým podľa samotnej ECB veľa spoločného nemala. Finanční analytici preto očakávajú, že v tomto roku dôjde