Únos štátu je zločin proti občanom

Kampaň pred parlamentnými voľbami (a po víkende aj voľby samotné) je na konci, a tak ako doteraz v každej, i v tejto sa niekedy hovorilo aj o dôležitých veciach. O daniach a odvodoch, podnikateľskom prostredí, konsolidácii verejných financií, ale aj o stave zdravotníctva či školstva. Nie vždy išli diskusie dostatočne do hĺbky, lebo znižovanie daňovo-odvodového zaťaženia, po ktorom volajú viaceré strany, sa nekonfrontovalo napríklad s faktom, že Slovenská republika má druhé najnižšie daňovo-odvodové zaťaženie medzi krajinami OECD.

Ani sociálne balíčky vládnej strany neboli posudzované z relevantného zorného uhla: v indexe sociálnej spravodlivosti, ktorý zostavila nemecká nadácia Bertelsmann Stiftung, Slovensko pod vedením Smeru-SD nevystúpilo v rebríčku hore, ale kleslo. Úroveň sociálnej spravodlivosti sa za uplynulé roky aj v porovnaní so susedmi – Českom a Poľskom – zhoršila. Aj keď predvolebná diskusia o týchto a podobných dôležitých otázkach nebola dostatočne hlboká, oceniť treba už len to, že sa vôbec konala.

Menné zoznamy ľudí

Oveľa horšie je, že sa do centra debaty nedostala téma, ktorá v Slovenskej republike pretrváva prakticky od jej vzniku. A ktorú sa pokúšajú vrátiť do verejného diskurzu len osamelé hlasy jednotlivcov alebo niektoré mimovládne organizácie.

Krátko po vzniku republiky, teda v čase, keď v krajine vládol Vladimír Mečiar, expolitik a publicista Milan Šútovec opakovane vyzýval, že „Slovenskú republiku treba založiť znova!“. Vtedajší hlavný vládny slogan, že nová republika vznikla pre ľudí, dopĺňal skeptický hlas ľudu dodatkom, že presný zoznam, pre ktorých ľudí republika vznikla, má premiér Mečiar.

Pred niekoľkými dňami prišiel expolitik a politológ Miroslav Kusý s tvrdením, že republika potrebuje slovenskú štátnu ideu, aby si vyjasnila zmysel svojej existencie a budúce smerovanie. Aj teraz je hlavný slogan vládnej strany (Robíme pre ľudí) dopĺňaný hlasom ulice, že premiér Robert Fico a jeho okolie majú menný zoznam, pre ktorých ľudí robia.

Volanie po obnovení základov republiky je dôsledkom rozšíreného, ale zatiaľ nedostatočne artikulovaného presvedčenia, že táto republika potrebuje zásadnú zmenu, lebo jej smerovanie nezodpovedá predstavám a očakávaniam občanov. Vo verejnom živote prakticky dve desaťročia nielen pretrvávajú, ale aj sa množia príznaky toho, že došlo k veľkej lúpeži. K tomu, čo politológovia označujú výrazom state capture, teda únos štátu, prevzatie štátu, privlastnenie si štátu. Teda k situácii, že to, čo podľa ústavy a práva patrí iba a len občanom, uniesli, prevzali a privlastnili si subjekty, ktoré na to neboli a nie sú oprávnené.

Vo verejnom živote dve desaťročia pretrvávajú a sa množia príznaky toho, že došlo k veľkej lúpeži

Zločinecké zoskupenie

Po prvom článku Ústavy SR, ktorý stanovil, že republika je štát „zvrchovaný, demokratický a právny“, nasleduje článok dva: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Na to, aby sa zvolený zástupca občanov mohol v republike ujať svojej funkcie, musí zložiť sľub, že svoje povinnosti bude „plniť v záujme jej občanov“. Zvolení zástupcovia ľudu, ale aj ich nominanti až príliš často a až v príliš dôležitých veciach „svoju“ moc, ktorú dostali od občanov, vykonávajú nie v ich záujme, ale proti nemu.

Podľa politológov je únos štátu systematickou politickou korupciou, pri ktorej záujmové skupiny a oligarchovia významným spôsobom ovplyvňujú rozhodnutia, aké prijímajú predstavitelia štátu v oblasti zákonodarnej, výkonnej i súdnej moci. Ide o situáciu, keď verejnú moc navonok vykonávajú osoby, ktorým bola zverená vo voľbách, ale v skutočnosti sú oficiálni činitelia iba vykonávateľmi vôle ľudí, ktorí sa demokratickej volebnej súťaže nezúčastnili. No vďaka tomu, že si prostredníctvom vládnych politikov prisvojili štát, môžu prerozdeľovať verejné zdroje vo svoj prospech.

Mechanizmus, akým sa to deje, je známy. Vytvorí sa korupčná sieť, ktorej súčasťou sú politici, predstavitelia štátnych či pološtátnych firiem, verejní činitelia, šéfovia štátnych úradov a ustanovizní, policajti, prokurátori, a podnikatelia v postavení oligarchov. Toto korupčné a de facto zločinecké zoskupenie sleduje spoločné ciele.

Tým prvým a najdôležitejším je, že potrebuje získať moc a udržať si vplyv na kľúčových štátnych postoch, kde sa prijímajú najdôležitejšie rozhodnutia. Potom si nájdu zdroj, z ktorého môžu čerpať nezákonný profit. Vymyslia nenápadný a právne čo najmenej napadnuteľný spôsob, akým verejné prostriedky prelievajú do súkromných vreciek. Časť z týchto prostriedkov vracajú do „obehu“ tak, že ich použijú na financovanie straníckej kampane, aby si udržali moc, čím sa celý cyklus uzavrie. A vo „voľnom“ čase sa venujú štátnej agende, aby vytvorili zdanie, že ako volení zástupcovia občanov pracujú v ich prospech.

Všetky vládne garnitúry, ktoré na Slovensku boli, sa nejakým spôsobom aspoň do určitej miery podieľali na únose štátu. Na tom, že ho prevzali špecializované skupiny a osoby, vďaka čomu si v konečnom dôsledku štát prisvojili. Ani dve garnitúry Roberta Fica neboli výnimkou. Po dvoch funkčných obdobiach, v ktorých Smer-SD pri moci dominoval, je zrejmé, že