Únia si vydýchla, no revolúcia v Rakúsku sa len odkladá

Zástanca tvrdej línie voči masovej migrácii Norbert Hofer, ktorého nominovala Slobodná strana Rakúska (FPÖ), a stúpenec mäkšej línie voči prisťahovalectvu Alexander Van der Bellen, ktorého podporila strana zelených ako nezávislého.

Súboj pri volebných urnách sa skončil tesnou prevahou N. Hofera a definitívne meno víťaza padlo až po zrátaní hlasov zaslaných poštou. Rozdielom necelého percentuálneho bodu sa presadil nominant zelených.

Hofer môže vyhrať o dva roky

Zauzlenie volebnej drámy a predĺženie čakania na konečné výsledky však nepredstavujú hlavné dôvody, prečo ústredie Európskej únie v Bruseli venuje voľbe hlavy Rakúskej republiky mimoriadnu pozornosť. Dajú sa pomenovať troma slovami: výrazný posun doprava. Ten sa prejavil v iných členských štátoch, no Rakúsko má osobitný európsky kontext.

Bruselu ide najmä o šírenie vplyvu charizmatického N. Hofera na spoločenské dianie a vývoj v susedných štátoch a obzvlášť v Nemecku. Rakúsko takmer dostalo prezidenta, ktorý vzišiel z radov krajnej pravice. N. Hofer však neodíde zo scény a o dva roky môže jeho FPÖ vyhrať parlamentné voľby.

Zaujal ráznym vystupovaním proti masovej migrácii a pasoval sa do polohy ochrancu domácej kultúry, tradícií a hodnôt. Medzi najčastejšie heslá a slogany jeho kampane patrilo Österreich zuerst! (Rakúsko predovšetkým) zhodné s mottom jeho materskej strany slobodných.

Norbert Hofer neodchádza zo scény a o dva roky môžu jeho slobodní vyhrať parlamentné voľby

„Keď sa stanem prezidentom, a ja sa ním stanem, budem sa riadiť pri všetkých rozhodnutiach zásadou Rakúsko predovšetkým!“ vyhlásil minulý mesiac na volebnom zhromaždení. Podľa jeho názoru nemá malá krajina, akou je Rakúsko, dosť síl na to, aby zvládla tento rok príchod ďalších 90-tisíc migrantov. V televíznych dueloch s Alexandrom Van der Bellenom často spomínal počiatočné náklady vo výške dvoch miliárd eur na poskytnutie útočiska vlaňajšej vlne utečencov.

„Všetko má svoje medze a je načase jednoznačne povedať Stop, nezvládneme to!“ povedal pred prvým kolom volieb v improvizovanom prejave pred viedenským Dómom svätého Štefana. Zámerne pritom použil výraz nezvládneme to ako protiklad optimistického výroku Wir schaffen das!, ktorý vlani medzinárodne preslávil nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú.

Alexander Van der Bellen (72)

Zdroj: Profimedia.cz

• Rodák z Viedne, vyrastal v Tirolsku.
• Vyštudoval ekonómiu na univerzite v Innsbrucku, kde začal pracovať ako odborný asistent a neskôr mimoriadny profesor.
• V roku 1980 ho vymenovali za riadneho profesora na Viedenskej univerzite.
• V 70. a 80 rokoch bol členom SPÖ.
• V roku 1992 prestúpil k zeleným a v rokoch 1994 – 2012 ich zastupoval ako poslanec v národnej rade.
• Vedenie zelených prevzal v roku 1997 a pôsobil aj ako vedúci ich poslaneckého klubu.
• Funkcie sa vzdal pred ôsmimi rokmi.
• Pred štyrmi rokmi prešiel z parlamentu do mestského zastupiteľstva vo Viedni.
• Je druhýkrát ženatý, otec dvoch synov.

Pozoruhodný je životopis rodičov. Jeho matka bola Estónka a otec Rus s holandskými koreňmi. V roku 1940 utiekli jeho rodičia pred sovietskou armádou z Estónska do Nemecka a usadili sa v anektovanom Rakúsku. Rodičia ho nenaučili po rusky, aby sa ľahšie a rýchlejšie asimiloval v nemeckom jazykovom prostredí. Rakúske občianstvo získali až v roku 1958.

Považuje sa za syna utečencov, a preto prejavuje porozumenie s tými súčasnými, čím sa zásadne odlišuje od N. Hofera. Do pamäti voličov a pozorovateľov v Berlíne a Bruseli sa zapísal počas predvolebnej kampane odhodlaním odmietnuť vymenovať predstaviteľa slobodných do čela vlády, a to i v prípade, že by o dva roky vyhrali parlamentné voľby.

Ustrnutý systém

Štyridsaťpäťročný N. Hofer patrí medzi šéfideológov slobodných a napadol už počas uplynulého leta rakúsku koaličnú vládu za to, že sa pripojila k nemeckej tzv. kultúre vítania a nechala prejsť bez riadnej evidencie cez rakúske územie do Bavorska vyše osemstotisíc migrantov. Tí, čo ostali v Rakúsku a podali žiadosť o azyl, tvoria viac ako jedno percento obyvateľov Rakúska.

Európsku komisiu, ktorá sa snažila riešiť masové migračné pohyby na starom svetadiele spoločnými silami členských krajín, znepokojilo, ako zásadne zmenila rakúska vláda na jeseň postoje, keď opustila spoločný postup s Nemeckom a zavádzala reštriktívne opatrenia. Rezort ministerstva vnútra viedla v koaličnej vláde členka Rakúskej ľudovej strany (ÖVP) Johanna Mikl-Leitnerová a boli to práve ľudovci, ktorí sa nechali ovplyvniť plamennou rétorikou slobodných do takej miery, že presadili vo vláde sprísnenie zákonov a predpisov týkajúcich sa migračnej a azylovej politiky.

Kým sa tak udialo, rozpútali Hoferovi slobodní alarmistickú protimigračnú kampaň, ktorá im vyniesla v októbrových krajinských voľbách vo Viedni rekordný prírastok hlasov. Deklasovali ľudovcov a stali sa po sociálnych demokratoch (SPÖ) druhou najsilnejšou politickou silou v metropole Rakúska. Vzostupnú dynamiku si udržali až do jari, keď si N. Hofer uchmatol v prvom kole prezidentských volieb v súboji s piatimi súpermi vyše 35 percent hlasov.

Červeno-čierna koalícia vládne desať rokov. Robila reformy, no nedôsledne, tak, aby nerozbila svoj mocenský duopol

Vzostup FPÖ na regionálnej a spolkovej úrovni by nebol taký výrazný, keby sa opieral iba o naháňania strachu z masovej nekontrolovanej migrácie. Šéf slobodných Heinz-Christian Strache využil spolu s N. Hoferom výhrady Rakúšanov voči veľkorysej migračnej politike vlády z leta 2015 na podkopanie veľkej koalície sociálnych demokratov s ľudovcami ako takej.

Musel, pretože protimigračnú muníciu z jesene už čiastočnej vystrieľali a do prezidentskej kampane potreboval nové strelivo. Poskytli mu ho červeno-čierni koaliční partneri, ktorí si po desaťročia delili politickú moc a rozhodujúci vplyv na hospodárstvo štátu medzi sebou. Považovali sa za neohroziteľný mocenský tandem, ktorý udržiaval v Rakúsku po väčšinu času stabilitu, blahobyt a sociálny mier.

Európske centrálne inštitúcie to na Rakúsku aj oceňovali, no po vypuknutí svetovej finančnej krízy 2007/2008 a následnej menovej krízy v eurozóne im na rakúskom mocenskom duopole socialistov s ľudovcami začalo prekážať to, čo i slobodným: prebyrokratizovaný a predimenzovaný štát dusiaci individuálnu iniciatívu. Červeno-čierna veľká koalícia, ktorá vládne už desať rokov, síce zavádzala hospodárske, daňové, pracovnoprávne a iné reformy, no nedôsledne, tak, aby nerozbila svoj mocenský duopol.

Odtrhnutosť partokratickej smotánky od hospodárskej a obchodnej praxe v meniacom sa svete posmelila N. Hofera, ktorý je vyštudovaným leteckým inžinierom, aby napriek tomu spochybňoval v televíznych dueloch so 72-ročným profesorom ekonómie A. Van der Bellenom jeho znalosti a orientáciu v bežnej podnikateľskej praxi.

Tento bývalý predseda parlamentného Klubu zelených nepredkladal v debatách s Hoferom návrhy hospodárskeho charakteru, ktoré by odrážali ducha doby a potrebu všetkých členských krajín únie zefektívňovať výkonnosť domácich firiem, zlepšovať podnikateľské prostredie a novelizovať zákonníky práce.

Čo čaká Rakúsko

Neschopnosť držať prst na pulze doby prejavil pred televíznymi kamerami aj sociálnodemokratický kancelár Werner Faymann. Deviateho mája v rozlúčkovom prejave k národu vyzdvihol, že počas sedem a pol roka v úrade kancelára prispel k udržaniu politickej a hospodárskej stability napriek kríze v eurozóne. Nepripustil, že jeho vláda sa mala pustiť už dávno do reforiem, aké si Nemecko naordinovalo už pred pätnástimi rokmi. Vyšlo z nich výkonnejšie, štíhlejšie, pružnejšie, a teda aj konkurencieschopnejšie.

Rakúsky priemysel sa priamej konkurencii s producentmi z „nízkonákladových“ krajín zatiaľ úspešne vyhýba podobne ako švajčiarsky: vyhľadávaním