Ak sa už majitelia seniori rozhodnú odísť z čela rodinných firiem a odovzdať štafetu do rúk schopných detí či najatých manažérov, často ich láka predstava ponechať si právo veta na kľúčové strategické rozhodnutia. Len pre prípad, že by nástupcovia chceli firmu nasmerovať nesprávne. Je to však dobré riešenie?
„Ak si aj ponechám nejaké právo veta, tak len na obmedzený čas, aby nová generácia nemala neustále pocit kontroly,“ tvrdí Vladimír Mrva, spoluvlastník vinárstva Mrva&Stanko. Biznismen Ján Kasper dodáva, že radšej netreba mať žiadne veto. „Ak už raz z firmy naozaj vodca odchádza, musí sa plne spoľahnúť na nasledovníkov, ktorých si vybral,“ hovorí s dôvetkom, že sám by však chcel byť na čele firmy až do smrti.
Štefan Rosina, ktorý plánuje z čela strojárskej skupiny Matador odísť ešte pred svojou šesťdesiatkou, o žiadnom vete neuvažuje. „Ak budem chcieť, len poviem deťom či manažérom, čo by som asi robil inak. Ak sa dosť diskutuje, zlým riešeniam sa dá vždy vyhnúť,“ hovorí Š. Rosina.
Pri preberaní Matadoru od svojho otca pritom sám od starších spolupracovníkov zažil skôr veľa nepochopenia ako snahu o konštruktívnu spoluprácu. „Staršia generácia vlastníkov v Matadore nebola naklonená zmenám a dlho som musel diskutovať aj s vlastným otcom. Už som mal pomaly z fabriky aj zbalené, že odídem. No napokon mi predsa len aspoň otec uvoľnil ruky a povedal, nech to teda vediem za neho. Ostatní prestali reptať, až keď videli, že firmu naozaj zlepšujem,“ spomína Š. Rosina s tým, že na prebudovanie Matadoru si musel k sebe zobrať nových mladých ľudí. Starší si rozprávali svoje až do odchodu z vedenia spoločnosti.
