Muži bojujú s Ruskom, ženy a deti posielajú do bezpečia

Víkendové ráno. Na Slovensku je pred šiestou, tu na Ukrajine o hodinu viac. Už som hodiny hore, sedím na chodbe hostela Kakadu, na jedinom mieste, kde sa dá chytiť mizerné wi-fi, a stále dookola čítam správy z Kyjeva, Mariupola, Charkova, Odesy, zo severu, z východu aj juhu Ruska. Rusi sú všade, útočia na Ukrajinu z mora, zo vzduchu aj po súši. Kyjevčanom, ktorí nestačili utiecť, ostáva pred ruskými bombami a ostreľovaním jediný úkryt – kyjevské metro.  

Sedím a čítam si, v podstate s nadšením, ukrajinské správy o tisíckach zabitých ruských okupantov, desiatkach zničených tankov, o zostrelených lietadlách, zničených raketových systémoch, ktoré dokážu vymazať mestá z povrchu zeme. Tak ako to už pred dvadsiatimi rokmi dokázali v čečenskom Groznom, keď ho Rusi dobýjali späť. Teraz, po tridsiatich rokoch samostatnosti, chcú Rusi dobyť Ukrajinu. 

Utečenecký tábor v hosteli Kakadu 

Hostel Kakadu v Užhorode, kde som našiel svoje ukrajinské útočisko, pripomína utečenecký tábor. Po dvoch rokoch covidu, keď tu nebola skoro ani noha, je plný až po strop. „Máme totálne plno, neviem, kam skôr skočiť,“ hovorí Natália, zrejme majiteľka celého hostela, pretože sa podľa nej volá wi-fi. Sú tu rodiny nielen s deťmi, ale aj s mačkami a so psami. Natália nemá to srdce ich odmietnuť. „Ale toto je posledný pes, ktorý sem môže,“ rezolútne hovorí, keď z auta vystupuje ďalšia rodina so štvornohým miláčikom.