Na Ukrajine nakoniec nebolo komu požičiavať

Čím bol ukrajinský trh špecifický, ak ho porovnáme so slovenským?

Na trh prišlo veľké množstvo zahraničných bánk, ktoré investovali a chceli rozvíjať biznis. Prvé, čo bolo zreteľné, bola konfrontácia západných prístupov k riadeniu rizika a ukrajinskej reality, kde podnikateľské aktivity boli podobné, ako sme ich poznali z 90. rokov. Vtedy to bolo menej o číslach, faktoch a kapitálovej vybavenosti a viac o snoch, plánoch a očakávaniach. Druhým problémom bola konfrontácia s reálnou vynútiteľnosťou práva na Ukrajine. Bankári tomu vravia second way out. Teda, ako sa dostanem k tomu, aby bola celá pohľadávka alebo jej časť uhradená formou realizácie zaistenia.

Ako to vyzeralo v praxi?

Zakomponovali sme štandardy západného financovania. Viedlo to k tomu, že niektoré druhy financovania sme vôbec nerobili. Niektoré firmy vzhľadom na svoj rating a z prístupu, ako viedli účtovníctvo, na úver jednoducho nedosiahli. Museli sme sa však, samozrejme, prispôsobiť realite trhu, teda nedostatku refinancovania v hrivne. Úrokový diferenciál medzi hrivnou a cudzou menou bol natoľko veľký, že dopyt po financovaní v hrivne skoro vôbec neexistoval. Druhú vec, ktorú sme museli zohľadniť, bola všeobecne nízka kapitálová vybavenosť trhu. Nie vždy sa dali aplikovať požiadavky na kvalitný vlastný kapitál do projektu a tam sa musel urobiť kompromis.

Erste Ukrajina bola v strate. Bol aj toto hlavný dôvod odchodu z ukrajinského trhu?

Hlavný dôvod bol jednoduchý. Na trh sme vstúpili dva roky pred vypuknutím krízy a nebol dostatočný čas a priestor rozvinúť v krízovom období obchodné aktivity tak, aby sa náklady rovnali výnosom. V určitom momente sme museli zohľadniť záujmy všetkých akcionárov Erste Group a rozhodli sme sa, že predsa len našou parketou je byť bankou východnej časti Európskej únie.

Rozhodli ste sa nárazovo alebo vás k tomu dotlačili čiastočné kroky bývalej vlády?

Po vypuknutí krízy sme sa čo najrýchlejšie snažili adaptovať obchodný model na nové podmienky, ale vtedajšia ukrajinská vláda a centrálna banka sa snažili problémy ekonomiky riešiť aj na účet zahraničných investorov. To v podstate fungovanie biznis modelu ešte zhoršovalo. Keď sa snažíte hľadať riešenia a všetky vyčerpáte, musíte sa v určitom momente rozhodnúť a my sme z trhu odišli.

Tlačila vláda banku aj do stratových projektov alebo investícií?

Nikdy za svojho pôsobenia som takýto tlak nezaznamenal. Pokiaľ predsa len áno, iba v štýle lobistických snáh: Mali by sme záujem, aby ste robili toto a ak to urobíte, tak vám to veľmi pomôže. My sme sa však pri vysvetľovaní opreli o akúsi paličku a reagovali, že by sme veľmi radi, ale naše „západné štandardy“ nám to jednoducho nedovoľujú.

Ukrajina je síce vyspelá krajina, ale brodí sa vo vysokej byrokracii a korupcii. Stretli ste sa s ňou počas pôsobenia v banke?

Preceňujete trocha silu štátnej moci. Fungovanie štátu tam vyzerá trochu inak a ekonomika je rozparcelovaná z pomerne veľkej časti medzi zhruba 15 rodín alebo klanov, z ktorých časť bola v tábore oranžovej revolúcie a časť v tábore Janukovyča. Nebolo to v podobe sústredenej koncentrácie štátnej moci, ale o presadzovaní záujmov týchto skupín. Boli natoľko silné, že si vytvorili vlastné finančné štruktúry, takže tieto vzťahy sa odohrávali v rámci ich bánk. Ich vlastné alebo spriaznené finančné inštitúcie tak podporovali projekty v rámci obchodov.

Ako vyzerala podnikateľská štruktúra na trhu, ktorú ovládali sčasti oligarchovia?

Ak sa pýtate na podnikateľskú štruktúru na Ukrajine, jeden z ich problémov je, že neexistujú stredné firmy. Veľkú časť ekonomiky tvoria väčšie firmy, ktoré sú ovládané v rámci záujmových skupín oligarchami, potom sú tam malé firmičky. Čo bolo veľmi typické, stredné firmy rozvíjali biznis v spolupráci so zahraničnými bankami, pretože sa cítili chránené. Po kríze sa však zahraničné firmy z trhu stiahli alebo obmedzili úverové akvizície. Existovalo niečo, čomu sa na Ukrajine hovorí „rajdierstvo“. Ide o proces preberania menších úspešných firiem za pomoci štátnej administratívy, čo sa rozšírilo po nástupe novej nomenklatúry. Niekto zo záujmových skupín si vyhliadol firmu, ktorá začala dobre rásť. Veľmi rýchlo sa objavila vo firme daňová kontrola a pretože Ukrajinci všeobecne neplatia dane veľmi radi, tak sa vždy niečo našlo a už to bolo len o tlaku na majiteľa, že buď dostane také pokuty, ktoré aj tak neustojí, alebo firmu predá niekomu zo záujmových skupín za sumu, ktorá by za normálnych okolností nebola atraktívna.

Dospeli ste tak do stavu, že ste vlastne ani nemali koho úverovať, pretože buď firmy nespĺňali požiadavky, alebo ich zastrešovali inštitúcie záujmových skupín?

Všeobecne povedané áno. Bolo veľmi zložité vyberať si subjekty, ktoré by spĺňali požiadavky na bonitu. Úverovanie v hrivne bolo v niekoľkých desiatkach percent, pretože neexistoval kapitálový trh v hrivne. Úroveň depozít v hrivne bola veľmi nízka, pretože obyvateľstvo hrivne neverilo. Pokiaľ ľudia hrivnu mali, preferovali konverziu do cudzej meny a uložili si ich hlavne v dolároch. Úvery v cudzích menách boli lacnejšie, ale úroky boli stále ďaleko od úrovní, ktoré sme poznali na západnom trhu. Dôvodom boli refinančné náklady a rizikové prirážky bánk.

Kde urobila Ukrajina chybu, ktorá ju dostala do súčasnej krízy?

Ukrajina urobila ešte pred vypuknutím krízy zásadnú chybu a jeden z najväčších problémov vznikol v rokoch po oranžovej revolúcii 2004 až 2008,. Európa bola v zásade do Ukrajiny zamilovaná a všetci videli veľký trh so 45 miliónmi obyvateľmi, ohromnú potrebu investícií do infraštruktúry, obrovský potenciál v poľnohospodárstve a iných oblastiach. Ak by Ukrajina pripravila programy na podporu priamych zahraničných investícií, nejaké ponuky alebo zvýhodnený prístup pre zahraničných investorov, dosiahla by, že by v tom čase priplávalo oveľa viac investícií, než sa v skutočnosti stalo. Bohužiaľ, išlo to presne opačne. Bola tam časť miestnych oligarchov, ktorá nechcela zahraničnú konkurenciu, pretože nemala záujem deliť sa o biznis, ktorý mali. Potom tam bol štátny aparát, ktorý fungoval na základe takzvaných „otkatov“, teda niečo ako odpustkov, ktoré firmy museli platiť. Keď teda prišiel zahraničný investor, narazil na ohromnú byrokratickú bariéru, ktorej súčasťou mohlo byť, že museli niečo platiť za pečiatky a to, že na Ukrajine vôbec mohli podnikať. To odradilo množstvo firiem, a preto na Ukrajine okrem ArcelorMittalu nevznikla žiadna podstatnejšia výrobná investícia, kde by sa firmy z Európy zakorenili. Išli tam banky a poisťovne, ale nepresťahovala sa tam žiadna významnejšia výroba. Finančné investície sa totiž sťahujú ťažko, ale vždy ľahšie ako infraštruktúra výrobných podnikov.

Ak hovoríme o investíciách, ako ste vnímali ochranu investora a investície?

To je, samozrejme, druhý problém. Miera korupcie, úroveň súdnictva a vynútiteľnosť práva nikdy nezodpovedala západným štandardom. Samozrejme, aj v čase krízy sa jasne ukázalo, že národný záujem je vždy nadriadený zahraničnému investorovi, keď celý rad opatrení na ozdravenie ekonomiky bol pripravený tak, že zasiahol zahraničných investorov. Najmä banky. Teraz sa dá očakávať ešte prehĺbenie problémov, pretože celý systém skolaboval. Nefunguje dobre polícia, nefungujú súdy, čo znamená, že vy ako dodávateľ, keď vám odberateľ nezaplatí, ste v situácii, keď sa nemáte na koho obrátiť. Táto situácia ešte nejaký čas potrvá a povedie k útlmu a núdzovému chodu ekonomiky.

Bola hrivna nadhodnotená? Centrálna banka totiž pred dvoma týždňami upustila od riadeného floatingu a ukrajinská mena sa prudko oslabila až na rekordné dno voči doláru.

Oslabenie meny je v prípade vypuknutie nepokojov typické. Nie je to len otázka Ukrajiny. Ťažko sa mi posudzuje, či bola mena nadhodnotená a o koľko. Akákoľvek iná mena by sa v podobnej situácii začala oslabovať, podobne ako sa začal oslabovať rubeľ po zverejnení pripravovaných sankcií zo strany Európskej únie.

Spýtam sa inak. Môže také prudké oslabenie meny ohroziť banke portfólio a ohodnocovanie rizika?

Pokiaľ sa pozrieme, ako dnes vyzerá úverové portfólio na Ukrajine, kde 60 až 65 percent úverov je stále denominovaných v cudzej mene, prevažne v dolároch, a pokiaľ tieto úvery majú subjekty, ktoré nemajú príjem v cudzej mene, tak sa dostanú do problémov so splácaním, ktoré bude drahšie. Primárne by sa to týkalo fyzických osôb, ak majú na Ukrajine napožičiavané v cudzej mene. Keď hovoríme o podnikoch, záleží na tom, v akej štruktúre majú dolárové alebo eurové inkaso z exportu. Pokiaľ ich majú, tak majú prirodzený hedžing. Ak ich nemajú, môžu mať obdobný problém – o koľko sa oslabí mena, o toľko sa im predraží splácanie existujúcich úverov.

Ukrajina je už dlhšie pred bankrotom a často ju zachraňovali (odhliadnuc od medzinárodnej pomoci) miliónové pôžičky ruských bánk. Prečo sa viac neangažovali ukrajinské banky a nebola do toho tlačená aj v tom čase Erste?

Nemyslím si, že ju zachraňovali. Pokiaľ sa pozriem na štruktúru bankového sektora, tak, samozrejme, po vytriezvení západných bánk čiastočne ich úlohu prevzali ruské banky, ale pokiaľ viem, úloha rubľového financovania nedosiahla význam, ktorý malo napríklad dolárové financovanie. Ruské banky sa primárne zameriavali na financovanie obchodných transakcií medzi Ukrajinou a Ruskom, ktoré sa tiež istili hedžingom. Ak sa pozriete na štruktúru zahraničného obchodu Ukrajiny, uvidíte, že 42 percent ide do colného priestoru krajín Rusko, Bielorusko a Kazachstan a zhruba 25 percent ide do únie.