Ukrajina už rok čelí agresii. Dva typické príbehy ukrajinských žien

Nikto z najbližších nepadol ani ho nezabilo ruské ostreľovanie a raketové útoky. Nie sú hladní, majú strechu nad hlavou. Napriek tomu ich príbehy rozprávajú o tom, ako brutálna ruská agresia ničí ľuďom na Ukrajine životy. Aj o ich odhodlaní poraziť Rusko a zabezpečiť sebe, svojej krajine a svojim deťom raz a navždy pokoj od agresora.

Natáliu poznám už roky. Kedysi dávno sme sa stretli v Kyjeve. Mali sme sa radi, ale vzťah na diaľku nefungoval. Ani s jej dovolenkou v Česku, ani s mojimi predĺženými víkendmi v Kyjeve. Keď sa pred rokom začala vojna, myslel som aj na ňu. Napísali sme si na Face-book, vymýšľal som, či by som nenašiel pre ňu s jej vtedy štvorročným Alexom bývanie. Ale chaty a chalupy boli len na leto a voľná izba v byte jednoducho nebola.

Natália, už roky šťastne vydatá za Romana, s úspešnou kariérou v štátnej službe, napokon nechcela v prvých dňoch nikam utekať. Roman nastúpil do teritoriálnej obrany, odhodlaný brániť ich domov v Borispyle, peknom predmestí Kyjeva, kde je kyjevské medzinárodné letisko. Zaobstarali si tam pekný byt, žilo sa im evidentne dobre, občas som zazrel fotky z dovolenky pri mori v Turecku alebo z lyžovania v ukrajinskom Zakarpatí.

Útek do Poľska a návrat

Keď sa front prvé dni priblížil ku Kyjevu, schovala sa s Alexom u rodičov v malom mestečku juhovýchodne od Kyjeva, kde nehrozilo ani ruské raketové a delostrelecké ostreľovanie, ani tým smerom neútočila ruská armáda. Potom sa však rozhodla odísť. Po pravde som jej hovoril, že na Slovensku a v Česku síce utečencov prijímame s relatívne otvorenou náručou, ale že môžu ísť kamkoľvek v Európskej únii.

A  že by som si vybral Nemecko. Majú viac peňazí a s utečencami to vedia. Natálka, ktorá vie len po anglicky, neposlúchla a išla s kamarátkou na východ Poľska. Po poľsky sa naučila veľmi rýchlo. Stretli sme sa v máji vo Varšave. Z podmienok života na východe Poľska nebola nadšená a stále ju to ťahalo domov za manželom Romanom.

A tiakisto trochu za prácou v Kyjeve, ktorá sa dala na diaľku cez počítač robiť iba čiastočne. „Keď sme sa však na konci leta rozhodli odísť, tak už nám v Poľsku nechýbalo vôbec nič. Mali sme kde bývať, mohla som pracovať, Alex chodil do škôlky. V Poľsku nám už bolo dobre,“ hovorí mi Natália.

Roman však v tom čase nastúpil do regulárnej armády na severnej hranici s Ruskom. „Boli sme v Borispyle, aby sme mu boli nablízku,“ vysvetľuje Natália. Romanovi aspoň pomohla nakúpiť armádny výstroj v lepšej kvalite, než by dostal z armádnych skladov. Hlavné však bolo aspoň niekedy sa stretnúť. „Videli sme sa raz, dvakrát mesačne. Keď prišiel domov, bol vyčerpaný a unavený, potreboval sa vyspať a potom zase už musel odísť,“ opisuje krátke návštevy manžela.

„Niečo ako dovolenka neprichádza pre Romana do úvahy. Sú to len jedno-, dvojdňové opušťáky. Je to málo, ale všetkým trom nám to aj tak veľmi pomáha,“ vysvetľuje. Nedávno mohol prísť Roman opäť na dva dni domov. Prišiel na pohreb svojho najlepšieho kamaráta, ktorý nedávno padol na fronte. „Bolo to divné. Bola som veľmi smutná, že ten chlapec padol. A súčasne som bola rada, že mám Romana zase aspoň na chvíľu doma,“ hovorí Natália.

December v tme a zime