Túto dvojicu zdanlivo nekonzistentných výrokov amerického ekonóma Paula Krugmana použil nedávno ako bonmot lotyšský premiér Valdis Dombrovskis. Vôbec nie v snahe uťahovať si z konzistentnosti svetoznámeho profesora. Skôr aby ilustroval, čím prešla krajina. Ešte v roku 2008 si Lotyšsko získalo imidž typickej krajiny, v ktorej sa boom zmenil na úpadok. Kým v rokoch 2005 až 2007 rástla jej ekonomika v priemere o takmer desať percent ročne, v roku 2008 prišiel pokles a v roku 2009 strmhlavý pád o 17,7 percenta.
Ako predminulý týždeň v blogu konštatoval hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu Olivier Blanchard, oslabiť nominálny kurz latu a začať s fiškálnou konsolidáciou sa vtedy zdalo ako jasná liečba. Keď si vláda vybrala evidentne prácnejšiu možnosť udržať kurz a o to intenzívnejšie konsolidovať, mnohí ju nechápali. Časť opozície, ako pripomína minister financií Andris Vilks, bola ustavične proti. Odoberanie „istôt“ voličom je politicky vysoký náklad, aký sa v čoraz socialistickejšie orientovanej Európe prestáva nosiť. Vláda však nechcela ohroziť proces prijímania eura prudkým znehodnotením meny. Celkový objem konsolidácie dosiahol sedemnásť percent HDP, z toho takmer polovica v najťažšom roku 2009. Pomer rezania výdavkov a zvyšovania príjmov dosiahol podľa V. Dombrovskisa do jari tohto roku 69 : 31.
Na príjmovej strane dominovali spotrebné a majetkové dane. Cieľom bol nevymazať aj posledné možnosti ekonomického rastu, ktoré ekonomike v kríze ostávali. Tomu pomohli aj rezy v nákladoch štátu – prudké zníženie miezd vo verejnom sektore sa sčasti prenieslo aj do súkromnej sféry, následný rast a produktivity citeľne zvýšil konkurencieschopnosť. Po obnovení dopytu zo zahraničia začala malá otvorená ekonomika znovu rásť a vlani sa s 5,5 percenta zaradila medzi rastových lídrov únie. Aj keď je jej produkcia stále o zhruba šestinu pod vrcholom z roku 2007, ako radi upozorňujú skeptici vrátane P. Krugmana. No čo uznáva aj on, zaťatosť Lotyšov im na medzinárodnej scéne priniesla dôveru.
