Turecko odmieta princíp buď západ, alebo východ

Najväčšie haló spôsobil „sultán Erdoğan“: našiel spoločnú reč so sýrskym prezidentom Bašárom Asádom, ktorého sa pokúšal päť dlhých rokov zvrhnúť.

Znalci blízkovýchodnej scény majú, samozrejme, dlhšiu pamäť a živo si spomínajú, ako sa obaja štátnici (Recep Tayyip Erdoğan bol vtedy premiérom) aj so svojimi rodinami pred desiatimi rokmi priatelili, cestovali na spoločné dovolenky a pozývali sa na rodinné oslavy. Erdoğanova vláda sa vtedy riadila štátnou doktrínou bezproblémových vzťahov so všetkými susedmi.

Taktické ťahy autoritára

Ankara vystupovala ešte krátko po vypuknutí tzv. Arabskej jari 2011 ako sprostredkovateľ medzi sýrskou opozíciou a vládou, no keď sa vlna nepokojov preliala aj do krajiny polmesiaca, autoritársky Erdoğan sa otočil k autokratickému Asádovi chrbtom. Začal podporovať protiasádovskú opozíciu v Sýrii a zároveň potláčať domácich nespokojencov. Len s krajným úsilím sa mu podarilo neutralizovať domáce masové protestné hnutie v júni 2013 a 2014.

Vzdor voči okliešťovaniu demokratických práv a občianskych slobôd T. Erdoğan nikdy úplne nezadusil. Podarilo sa mu však otupiť jeho ostrie stupňovaním tureckého nacionalizmu a inými populistickými taktikami. Polarizoval spoločnosť vyvolávaním vlasteneckých emócií. Turecko vykresľoval ako krajinu ohrozovanú vnútornými i vonkajšími nepriateľmi.

Turecká polícia zasiahla proti demonštrantom protestujúcim proti zmene republiky z parlamentnej na prezidentskú. Zdroj: Profimedia.cz

V osobe vplyvného duchovného, šíriteľa osvety a veľkopodnikateľa Fethullaha Gülena, ktorý žije v americkom exile, zlúčil obe kategórie strašiakov do jednej mátohy, na ktorú sa odvoláva dodnes. A to doslovne: „Veríme, že nová administratíva [Spojených štátov] sa nebude dopúšťať rovnakých chýb [ako vláda Baracka Obamu]. Očakávame od nej dve veci. Po prvé, vydanie hlavy FETÖ [Fethullahistickej teroristickej organizácie] a, po druhé, ukončenie spolupráce s YPG [kurdskými milíciami], ktoré sú spojencami PKK [Kurdskej strany pracujúcich].“ Povedal to minister zahraničných vecí Mevlüt Çavuşoğlu tureckým diplomatom, ktorí sa zišli 9. januára na výročnom zhromaždení v Ankare.

Kurdská karta je tradičným propagandistickým nástrojom erdoğanovských mocenských kruhov. Dokáže skĺbiť fiktívne, ako i reálne ohrozenie zvnútra i zvonku autonomistickými a separatistickými skupinami Kurdov v Turecku a v jeho susedstve. R. Erdoğan často vyťahuje kurdské eso z rukáva pri obviňovaní Nemecka, Francúzska a iných západoeurópskych členských štátov Európskej únie z poskytovania azylovej ochrany kurdským militantom a údajným gülenovským podvracačom tureckej štátnosti.

Viac priateľov, menej nepriateľov

Turecká zahraničná diplomacia dostáva do nového roka štátnu doktrínu zhrnutú do hesla More Friends, Fewer Foes – Viac priateľov, menej nepriateľov. Na prvý pohľad pôsobí skromnejšie ako tá spred desaťročia o „nulových problémoch so susedmi“, no menej býva v diplomacii často viac.

Turecko v uplynulých týždňoch predviedlo svetu brilantnú hru na regionálnej mocenskej šachovnici. Využilo mocenské vákuum pri striedaní garnitúr v Spojených štátoch a prijalo návrh Moskvy, aby si