Turci sa zomkli okolo Erdogana

Problém spočíval v tom, že vládnuca strana AKP prišla o nadpolovičnú väčšinu a s tým sa jej zakladateľ a súčasný prezident nebol ochotný zmieriť. AKP nezostavila vládu a voľby sa museli opakovať. Bol to kalkulovaný risk, ktorý prezidentovi v opakovaných voľbách 1. novembra vyšiel.

Stále hladný po moci

Za necelých päť mesiacov sa však situácia v Turecku a v jeho susedstve citeľne zhoršila a zneistení občania sa podľa očakávania primkli k svojmu prezidentovi. AKP – Strana spravodlivosti a rozvoja – si oproti júnovým takmer 41 percentám polepšila o takmer deväť percentuálnych bodov, čím sa vrátila na roveň spred júnového pádu. Konečné výsledky budú známe až na budúci týždeň, no prezident Recep Erdogan si už vydýchol, pretože AKP bude disponovať v 550-člennom parlamente 317 mandátmi a môže vládnuť sama.

Bude to pohodlná nadpolovičná väčšina, no nie dvojtretinová superväčšina potrebná na schvaľovanie ústavných zmien. O tie sa R. Erdogan usiluje od vlaňajšieho leta, keď si po troch volebných obdobiach na poste premiéra presadol do prezidentského kresla. Turecko je parlamentnou republikou a R. Erdogan si zaumienil premeniť ju prijatím novej ústavy na prezidentskú, aby získal plnú výkonnú moc.

Tú má v Turecku predseda vlády, ktorým je minister zahraničných vecí z Erdoganovho bývalého kabinetu Ahmet Davutoglu. Medzinárodná diplomacia si ho pamätá ako autora tureckej štátnej doktríny Politiky bezproblémových vzťahov so zahraničím.

Revolučná tzv. Arabská jar 2011 však rozvrátila pomery na Blízkom východe a polarizovala vzťahy v susedstve Turecka. Turbulencie a občianske vojny v regióne znemožnili Ankare sedieť na viacerých stoličkách. Začala dôslednejšie plniť záujmy spojencov v konfrontácii s Iránom, Sýriou i Ruskom, čo zúžilo premiérovi A. Davutogluovi manévrovací priestor vo vzťahoch so zahraničím. V tomto ohľade mu navyše berie iniciatívu z rúk jeho bývalý šéf R. Erdogan, i keď ešte nemá ako prezident všetky náležité kompetencie.

Je však odhodlaný si ich čo najrýchlejšie presadiť prostredníctvom poslancov opäť väčšinovej AKP. O naliehavosti týchto Erdoganových priorít svedčí