Keď v poľskej Krynici na 29. ekonomickom fóre dostával poľský premiér Mateusz Morawiecki cenu Človek roka, asi najvýznamnejšie ocenenie strednej Európy, ospevoval seba a svoju vládu natoľko, že sa to skoro nedalo počúvať.
„Ja som jednoducho musel odísť, nezvládol som to,“ povedal nemenovaný slovenský analytik. Ja som to síce „dal“, čisto z novinárskeho hľadiska, ale pri slovách Morawieckeho, že Poľsko do pätnástich rokov predbehne Francúzsko, som sa musel útrpne usmiať.
Poľskú namyslenosť na dnešný stav však trochu aj chápem. Pred pár dňami som čítal spomienky v Česku slávneho novinára Mariusza Szczygieła o počiatku deväťdesiatych rokov v Poľsku. O krajine bankrotujúcej mnoho rokov, kde kapitalizmus začínal z chudoby, nedostatku a mnohých rokov lístkového systému u nás veľmi ťažko predstaviteľných. V hlave mi utkvela pasáž, ako si v roku 1990 Szczygieł za polovičku výplaty kúpil „prvýkrát v živote“ bez lístka a bez vystávania v rade mäso – bravčovú sviečkovicu.
Dnes má Poľsko mäsa dosť, má už aj diaľnice zo severu na juh a z východu na sever a stavia ďalšie a ďalšie. Má aj niekoľko superletísk a pri Varšave buduje poľskú verziu frankfurtského leteckého hubu. Okrem toho vyváža potraviny do celej Európy za niekoľko miliárd eur, vyrábajú sa tam celkom slušné automobily, má približne štvorpercentnú nezamestnanosť a dva milióny Poliakov, ktorí odišli pracovať na Západ, nahradila krajina dvoma miliónmi Ukrajincov.
Ale Poľsko vyrába aj osemdesiat percent elektriny z uhlia, pre smog sa vo veľkých poľských mestách nedá v zime dýchať, má najmenej lekárov na obyvateľa v Európe, mizerne platených učiteľov... A posledné štyri roky aj vládu, ktorá likviduje nezávislosť súdov a médií od politickej moci.
Keď dnes vládnucim Poliakom niekto oponuje, že napríklad Slovensko je na tom aj vďaka euru a plnej demokracii ekonomicky stále o dosť lepšie, mávnu nad tým rukou. Slovami jedného z poľských ministrov: „Slovensko je len taký malý štát.“
