Tridsať rokov od Nežnej revolúcie pohľadom z Etiópie

Etiópia mala v roku 1989 niečo okolo 48 miliónov obyvateľov, teraz ich má odhadom 110 miliónov a o najbližšie dva roky by sa mohla dostať aj ku sto pätnástim. A hoci Etiópia, pokiaľ ide o rast hrubého domáceho produktu na hlavu, patrí za posledné roky k svetovým rekordmanom, ani tak jej súčasný celkový domáci produkt nedosahuje úroveň Slovenska, ktorý je zhruba sto miliárd dolárov. V Etiópii je to podľa odhadov približne deväťdesiat miliárd dolárov. Pretože v tejto krajine nič iné ​​než odhady zatiaľ nemajú.

Keď sa pred tridsiatym výročím Nežnej revolúcie ocitnete na takom mieste, akým je Addis Abeba, hlavné mesto Etiópie a vlastne celej Afriky, zistíte, že v strede Európy žijete v pokojnom, tridsať rokov sa príliš nemeniacom a priebežne bohatnúcom kútiku sveta. A tiež veľmi slobodnom, fungujúcom a tolerantnom. Súčasný etiópsky premiér Abiy Ahmed, čerstvý nositeľ Nobelovej ceny mieru za ukončenie vojnového stavu s Eritreou, je na etiópskej pomery reformný liberál, ktorý najprv rokuje a až potom vyšle armádu riešiť problémy. Ale aj tak má Etiópia k čomukoľvek, čo v Európe pokladáme za demokraciu, stále veľmi ďaleko. Ono je to v krajine so skoro stovkou národov a národností, ktorej nikdy tak úplne nevládnete celej, dosť zložité.

Aj napriek tomu všetkému urobila Etiópia za posledné roky civilizačný skok dopredu. Dôvodom je aj to, že je slovami jedného európskeho diplomata „miláčikom poskytovateľov humanitárnej pomoci“. A majú nás tu radšej než dravých Číňanov, ktorých peniaze sú v Etiópii vidieť. Na svoju krajinu hrdý Etiópčan už však pochopil, že to od Pekingu vlastne pomoc nie je.

Addis Abeba, vďaka sídlu Africkej únie Ženeva kontinentu, má dnes na hlavných triedach asfalt, pred dokončením je nový terminál letiska. Vznikajú v nej celé štvrte západne vyzerajúcich výškových budov, v ktorých síce občas vypadáva elektrina a netečie voda, ale to je súčasť tunajšieho života. Rovnako ako to, že hneď v susedstve mrakodrapov sú plechové chyže obchodíkov a prístrešia, ktoré by sme my v Európe označili za slum. V krajine, kde sa aj čas meria inak, kde je polnoc pri svitaní a poludnie pri západe slnka, to nikoho neprekvapí.