Na sneme sa uzavrel príbeh ambiciózneho mladého muža s vysoko nadpriemerným vzdelaním a nadpriemernou inteligenciou, ktorému však k politickému vodcovstvu chýbalo všetko ostatné.
R. Procházka vedel všetko dobre pomenovať, ale takmer nič nebol schopný dobre urobiť. Aj jeho definícia, prečo musí ako predseda strany skončiť, bola presná: „Odo mňa z deviatich ľudí odišlo osem. Od lídra ľudia neodchádzajú.“ Ale potom ďalej „lídersky“ riadil snem, ako keby bolo normálne, že vrcholné rokovanie strany – aj po zvolení nového šéfa – vedie jej bývalý predseda.
Zdroj: Danglár
<strong>Pozrite si všetky Danglárove ilustrácie ku komentárom M. Leška</strong>
Tak ako do konca funkcionárskej kariéry aj od začiatku svojej politickej bezvýznamnosti R. Procházka používa slová, ako keby nič neznamenali a nič z nich nevyplývalo. Vyhlásenie, že sa Siete, „svojho dieťaťa“ vzdal, aby jeho dieťa žilo a chcel zo snemu „odísť slobodný“, zaznelo v čase, keď už je zrejmé, že „dieťaťu“ niet pomoci a ani on už slobodný nebude.
Nikto nie je slobodný, keď od iných závisí, či Sieť bude splácať úvery banke vo výške troch miliónov eur, za ktoré ručí osobným majetkom. Jeho strana je klinicky mŕtva a pri existencii ju udržiava len napojenie na koaličnú dohodu.
Obzvlášť tragickým dojmom pôsobila výzva R. Procházku, ktorý svojich kolegov vyzval, aby sa dohodli, čo má byť podstatou strany, a tvrdil, že majú „historickú povinnosť brániť a rozvíjať európsku podstatu Slovenska“. Napríklad aj tým, že budú „hovoriť o výhodách členstva Slovenskej republiky v Európskej únii“.
Ak pol roka po voľbách, v ktorých kandidovala s jasným programom, čo chce vo verejnom živote presadiť, strana potrebuje zadefinovať, čo je jej podstatou, tak ide o jasný dôkaz, že pod vedením R. Procházku žiadnu vlastnú podstatu nemala.
Úlohu brániť a rozvíjať európsku podstatu Slovenska nemôže zvládnuť partaj, ktorá si za pol roka v koalícii ani raz netrúfla razantne vystúpiť na obranu európskej podstaty vládnutia, voči ktorej sa najsilnejší vládny subjekt sústavne a otvorene previňuje.
Aj keby predstavitelia Siete či inak premenovanej strany od rána do večera hovorili o výhodách členstva v Únii, nikoho by nepresvedčili, kým sa koaličná politika bude aj naďalej realizovať tak, ako keby Slovenská republika ani nebola členským štátom Európskej únie.
Z expredsedu R. Procházku a jeho kolegov sa môže každý smiať do sýtosti, ale nič to nemení na fakte, že je tragické, keď tak úboho dopadne strana, ktorá do politickej súťaže vstúpila ako alternatíva voči Smeru-SD. Prípad Siete by mal slúžiť ako memento pre všetkých, čo si myslia, že sú príliš vzdelaní a inteligentní na to, aby v politike nemali úspech.
